Čo sa stalo s autoritou?

PREMÝŠĽAJÚCI ľudia chápu potrebu autority. Ľudská spoločnosť by sa rýchlo stala chaotickou, keby v nej nebol nejaký systém autority. Preto klasická francúzska učebnica ústavného práva uvádza: „V každom zoskupení ľudí je možné nájsť dve kategórie ľudí: Tých, ktorí nariaďujú, a tých, ktorí poslúchajú; tých, ktorí dávajú príkazy, a tých, ktorí sa podriaďujú; vodcov a členov, vládcov a ovládaných... Existenciu autority možno pozorovať v každej ľudskej spoločnosti.“a

Avšak postoje k autorite sa od druhej svetovej vojny, a najmä od šesťdesiatych rokov, zmenili. Francúzska Encyclopædia Universalis v komentári k tomuto obdobiu hovorí o „antihierarchickej a antiautoritnej kríze“. Takáto kríza nie je pre bádateľov Biblie prekvapením. Apoštol Pavol predpovedal: „Toto však vedz, že v posledných dňoch nastanú ťažké časy. Ľudia budú totiž sebeckí, milovníci peňazí, chvastaví, spupní, rúhaví, rodičom neposlušní... nezmierliví... nezdržanliví, divokí... nadutí.“ — 2. Timotejovi 3:1–4, Evanjelický preklad.

Autorita v kríze

Toto proroctvo dobre opisuje naše dni a náš vek. Autorita je spochybňovaná na každej úrovni — v rodine, v podnikoch, na stredných i na vysokých školách, v miestnych i národných vládach. Sexuálna revolúcia, študentské demonštrácie, typická rapová hudba, divoké štrajky, občianska neposlušnosť a teroristické činy — to všetko sú znaky rozpadu úcty k autorite.

Na sympóziu, ktoré v Paríži zorganizoval Francúzsky inštitút politických vied a parížsky denník Le Monde, profesor Yves Mény povedal: „Autorita môže existovať, len ak je podopretá zákonnosťou.“ Jednou z príčin dnešnej krízy autority je, že mnohí pochybujú o legitimite tých, čo majú moc. To znamená, že pochybujú o ich práve mať autoritu. Jeden prieskum odhalil, že začiatkom osemdesiatych rokov 9 percent obyvateľov v Spojených štátoch, 10 percent v Austrálii, 24 percent v Británii, 26 percent vo Francúzsku a 41 percent v Indii považovalo svoju vládu za nezákonnú.

Ľudské hľadanie zákonnej autority

Podľa Biblie bol pôvodne bezprostrednou autoritou pre človeka Boh. (1. Mojžišova 1:27, 28; 2:16, 17) Onedlho sa však ľudia už dožadovali morálnej nezávislosti od svojho Stvoriteľa. (1. Mojžišova 3:1–6) Keďže zavrhli teokraciu čiže Božiu vládu, museli vynájsť iné systémy autority. (Kazateľ 8:9) Niektorí presadzovali svoju autoritu silou. Moc pre nich znamenala právo. Stačilo im, že boli dosť silní, aby presadili svoju vôľu. Väčšina však cítila potrebu vyhlásiť svoje právo vládnuť za zákonné.

Od najranejších čias to mnohí vládcovia robili tak, že hovorili, že sú bohmi, alebo že dostali moc od bohov. Je to tá mýtická predstava o „posvätnosti kráľovského postavenia“, ku ktorej sa hlásili raní vládcovia Mezopotámie a faraóni starovekého Egypta.

Alexander Veľký, helenistickí králi, ktorí nastúpili po ňom, a mnohí rímski cisári tiež tvrdili, že sú bohmi, a dokonca aj vyžadovali, aby boli uctievaní. Systémy za takých vládcov boli známe ako „kulty cisára“ a ich účelom bolo upevniť vládcovu autoritu nad zmesou podmanených národov. Odmietanie uctievania vládcu sa odsudzovalo ako protištátny čin. V knihe The Legacy of Rome (Dedičstvo Ríma) profesor Ernest Barker napísal: „Zbožňovanie [rímskeho] cisára a verná oddanosť, ktorá sa mu prejavuje pre jeho božskosť, sú očividne základom, alebo prinajmenšom tmelom ríše.“

Bolo to tak dokonca aj po tom, čo bolo „kresťanstvo“ legalizované cisárom Konštantínom (vládol od r. 306 do r. 337 n. l.) a neskôr prijaté cisárom Teodosiom I. (vládol od r. 379 do r. 395 n. l.) ako štátne náboženstvo Rímskej ríše. Niektorí „kresťanskí“ cisári boli uctievaní ako bohovia až do piateho storočia n. l.

„Dve moci“, „dva meče“

Keďže pápežstvo zosilnelo, problémy medzi cirkvou a štátom sa vyhrotili. Preto na konci piateho storočia n. l. pápež Gelasius I. vyhlásil princíp „dvoch mocí“: svätej autority pápežov existujúcej súčasne s kráľovskou mocou kráľov — pričom sú králi podriadení pápežom. Tento princíp sa neskôr rozvinul do doktríny „dvoch mečov“: „Pápeži vládli duchovným mečom a udeľovali svetský meč svetským vládcom, ktorí však musia používať svetský meč podľa pápežských pokynov.“ (The New Encyclopædia Britannica) Na základe tejto doktríny katolícka cirkev v stredoveku tvrdila, že má právo korunovať cisárov a kráľov, aby vyhlásila ich autoritu za zákonnú, a tak zachovávala staroveký mýtus o „posvätnosti kráľovského postavenia“.

Toto by sa však nemalo zamieňať s takzvaným božským právom kráľov, výsledkom neskoršieho vývoja, ktorého cieľom bolo oslobodiť politických vládcov od podriadenosti pápežstvu. Podľa tejto teórie o božskom práve králi dostávajú autoritu vládnuť priamo od Boha, a nie prostredníctvom rímskeho pápeža. New Catholic Encyclopedia hovorí: „V čase, keď pápež uplatňoval všestrannú duchovnú i svetskú moc nad hlavami štátov, idea božského práva uvádzala kráľov národných štátov do postavenia s právom na rovnako božskú autoritu, akú mal pápež.“b

Mýtus o zvrchovanosti ľudu

Čas plynul a ľudia navrhovali ďalšie zdroje autority. Jedným z nich bola zvrchovanosť ľudu. Mnohí ľudia sú presvedčení, že táto predstava vznikla v Grécku. Demokracia v starovekom Grécku však bola len v niekoľkých mestských štátoch a aj v nich volili len občania mužského pohlavia. Ženy, otroci a cudzí usadlíci, ktorí podľa odhadu tvorili polovicu až štyri pätiny počtu obyvateľov, boli z toho vynechaní. Sotva to bola zvrchovanosť ľudu.

Kto propagoval ideu o zvrchovanosti ľudu? Je prekvapujúce, že s ňou prišli rímskokatolícki teológovia v stredoveku. V trinástom storočí Tomáš Akvinský zastával názor, že hoci zvrchovanosť pochádza od Boha, spočíva v ľude. Táto myšlienka si získala popularitu. New Catholic Encyclopedia hovorí: „Táto myšlienka o ľude ako zdroji autority bola podporovaná veľkou väčšinou katolíckych teológov 17. storočia.“

Prečo teológovia cirkvi, v ktorej ľud nemal žiadne slovo pri výbere pápeža, biskupa alebo kňaza, podporovali myšlienku zvrchovanosti ľudu? Pretože niektorí európski králi boli pod pápežskou autoritou stále nespokojnejší. Teória zvrchovanosti ľudu dávala pápežovi právomoc zvrhnúť cisára alebo monarchu, ak sa to javilo ako nutné. Historici Will a Ariel Durantovci napísali: „K obhajcom zvrchovanosti ľudu patrili mnohí jezuiti, ktorí v tomto názore videli prostriedok oslabenia kráľovskej autority oproti pápežskej. Ak je autorita kráľov odvodená od ľudu, a preto aj podriadená ľudu, argumentoval kardinál Bellarmine, je očividne podriadená autorite pápežov... Luis Molina, španielsky jezuita, dospel k záveru, že ľud ako zdroj svetskej autority môže oprávnene — ale usporiadaným postupom — zosadiť nespravodlivého kráľa.“

„Usporiadaný postup“ mal byť, samozrejme, pod taktovkou pápeža. Francúzska katolícka Histoire Universelle de l’Eglise Catholique to potvrdzuje, keď cituje Biographie universelle, kde sa uvádza: „Bellarmine... učí ako všeobecnú katolícku doktrínu, že moc kniežat pochádza z voľby ľudu a že ľud môže uplatňovať toto právo iba pod vplyvom pápeža.“ (Kurzíva od nás.) Zvrchovanosť ľudu sa tak stala nástrojom, ktorý mohol pápež používať na ovplyvňovanie voľby vládcov a v prípade potreby aj na ich zosadzovanie. V nedávnom období to katolíckej hierarchii umožnilo ovplyvňovať katolíckych voličov v parlamentných demokraciách.

V moderných demokraciách je zákonnosť vlády založená na tom, čomu sa hovorí „súhlas ovládaných“. V najlepšom prípade je to však iba „súhlas väčšiny“ a vzhľadom na apatiu voličov a politické machinácie je táto „väčšina“ v skutočnosti často iba menšina obyvateľstva. „Súhlas ovládaných“ dnes často neznamená oveľa viac než „zmierenie sa, teda rezignáciu ovládaných“.

Mýtus o národnej zvrchovanosti

Mýtus o posvätnosti kráľovského postavenia podporovaný prvými pápežmi sa obrátil proti pápežstvu, keď sa zmenil na božské právo kráľov. Aj teória zvrchovanosti ľudu sa katolíckej cirkvi vrátila ako bumerang. V 17. a 18. storočí sa svetskí filozofi, napríklad Angličania Thomas Hobbes a John Locke a Francúz Jean-Jacques Rousseau, zamýšľali nad teóriou o zvrchovanosti ľudu a rozvinuli rôzne varianty teórie „spoločenskej zmluvy“ medzi vládcami a ovládanými. Ich princípy neboli založené na teológii, ale na „prirodzenom práve“ a táto koncepcia vyvrcholila v ideách, ktoré spôsobili vážne škody katolíckej cirkvi a pápežstvu.

Krátko po smrti Rousseaua vypukla francúzska revolúcia. Táto revolúcia zničila určité idey o zákonnosti, ale vytvorila novú ideu, ideu o národnej zvrchovanosti. The New Encyclopædia Britannica to komentuje: „Francúzi zavrhli božské právo kráľov, nadvládu šľachty a privilégiá rímskokatolíckej cirkvi.“ Britannica však hovorí, že „revolúcia priviedla k zrelosti nový vynález, národný štát“. Revolucionári potrebovali tento nový „vynález“. Prečo?

Pretože v systéme, ktorý obhajoval Rousseau, by mali všetci občania rovnaké slovo pri voľbe vládcov. Z toho by vyplynula demokracia založená na všeobecnom volebnom práve, a to si vodcovia francúzskej revolúcie neželali. Profesor Duverger vysvetľuje: „Práve preto, aby sa vyhli takémuto následku, ktorý bol považovaný za nežiaduci, buržoázia v ústavodarnom zhromaždení vyvinula v rokoch 1789 až 1791 teóriu o národnej zvrchovanosti. Ľud stotožnili s ‚Národom‘, ktorý považovali za skutočnú bytosť, odlišnú od jej súčastí. Sám národ má prostredníctvom svojich zástupcov právo na zvrchovanosť... Doktrína o národnej zvrchovanosti, na pohľad demokratická, v skutočnosti vôbec nie je demokratická, pretože môže byť použitá na ospravedlnenie prakticky každej formy vlády, najmä autokracie.“ (Kurzíva od autora.)

Zlyhanie ľudských snáh

Uznanie národného štátu ako legitímneho zdroja autority viedlo k nacionalizmu. The New Encyclopædia Britannica uvádza: „Nacionalizmus sa často považuje za veľmi starý; niekedy sa nesprávne považuje za stály faktor v politickom správaní. Americká a francúzska revolúcia môžu byť skutočne považované za jeho prvé mocné prejavy.“ Od týchto revolúcií sa nacionalizmus prehnal Amerikou, Európou, Afrikou i Áziou. V mene nacionalizmu boli zlomyseľné vojny vyhlásené za zákonné.

Britský historik Arnold Toynbee napísal: „Duch národnosti je kyslým kvasom nového vína demokracie v starých fľašiach kmeňového systému... Tento zvláštny kompromis medzi demokraciou a kmeňovým systémom bol v praktickej politike nášho moderného západného sveta oveľa silnejší než demokracia sama.“ Nacionalizmus nevytvoril pokojný svet. Toynbee povedal: „Po náboženských vojnách nasledovali po veľmi krátkej prestávke vojny národnostné; a v našom modernom západnom svete duch náboženského fanatizmu a duch národného fanatizmu sú evidentne jednou a tou istou zlou vášňou.“

Pomocou mýtov o „posvätnosti kráľovského postavenia“, o „božskom práve kráľov“, o „zvrchovanosti ľudu“ a o „národnej zvrchovanosti“ sa vládcovia snažili vyhlásiť svoju autoritu nad ľuďmi okolo seba za zákonnú. Po úvahe o dejinách ľudských vládcov sa však kresťan môže iba stotožniť s myšlienkou, ktorú vyjadril Šalamún: „Človek panoval nad človekom na jeho škodu.“ — Kazateľ 8:9.

Kresťania namiesto uctievania politického štátu uctievajú Boha a rozpoznávajú v ňom zákonný zdroj všetkej autority. Súhlasia so slovami žalmistu Dávida, ktorý povedal: „Tvoja, Jahve, je veľkosť, moc, nádhera, dĺžka dní a sláva, všetko v nebesiach a na zemi je tvoje. Tvoja je zvrchovanosť, Jahve; si vyvýšený, nadradený nad všetkým.“ (1. Paralipomenon 29:11, The New Jerusalem Bible) Avšak z úcty k Bohu prejavujú náležitú úctu k autorite v svetskej i duchovnej oblasti. V nasledujúcich dvoch článkoch sa bude rozoberať, ako a prečo to môžu robiť s radosťou.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Katolícka cirkev tvrdila, že má autoritu korunovať cisárov a kráľov

[Prameň ilustrácie]

Konsekrácia Karola Veľkého: Bibliotèque Nationale, Paris