„Jehovova ruka“ v mojom živote
ROZPRÁVA LAWRENCE THOMPSON
RAZ večer roku 1946 sme s oteckom sedeli v aute a pozorovali sme severnú polárnu žiaru tancujúcu na nebi. Rozprávali sme sa o Jehovovej veľkoleposti a o našej nepatrnosti. Oživili sme si príhody z rokov, keď bolo dielo Jehovových svedkov v Kanade zakázané. Otecko mi pôsobivo vysvetľoval, ako Jehova počas tých rokov podporoval a viedol svoj ľud.
HOCI som mal iba 13 rokov, uvedomoval som si pravdivosť toho, čo otecko hovoril. Zdôrazňoval mi aj vedomie naliehavosti a rozsiahlosti kazateľského diela, ktoré sa ešte malo vykonať. Otecko citoval 4. Mojžišovu 11:23 a vyzdvihol, že Jehovova ruka sa skutočne nikdy neskráti. Len nedostatok našej viery a dôvery v neho obmedzuje to, čo pre nás urobí. Bola to vzácna výmena myšlienok medzi otcom a synom, rozhovor, na ktorý nikdy nezabudnem.
Štúdium publikácií spoločnosti Watch Tower, najmä knihy Záchrana vydanej v roku 1939, takisto veľmi ovplyvnilo moju mladosť. Nikdy nezabudnem na dramatické znázornenie v úvode tejto knihy: „Rýchlik plný cestujúcich sa rútil rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu. Musel prejsť cez rieku po moste, ktorý vytváral takmer 50-percentnú zákrutu, takže ľudia na otvorenej plošine vagóna v zadnej časti vlaku mohli vidieť lokomotívu... Dvaja muži, ktorí sa viezli na tejto plošine... zbadali, že oblúk mosta na druhom konci horí a padá do rieky. Uvedomili si, že stoja zoči-voči veľkému nebezpečenstvu. Bola to skutočne naliehavá situácia. Mohol byť vlak včas zastavený, a tak zachránené životy mnohých cestujúcich?“
Použijúc toto znázornenie, bol v knihe urobený záver: „Podobne dnes stoja všetky národy a ľudia na zemi tvárou v tvár tej najnaliehavejšej udalosti. Na základe Božieho príkazu sú varovaní, že pohroma Armagedonu je priamo pred nami... Každý, kto bol varovaný, si teraz musí vybrať cestu, po ktorej pôjde.“
Rútiaci sa vlak, horiaci most a naliehavosť kazateľského diela sa mi nezmazateľne vryli do mysle.
Začiatky kazateľskej činnosti
Na kazateľskom diele som sa začal zúčastňovať v roku 1938, keď som mal päť rokov. Henry a Alica Tweedovci, dvaja priekopníci (služobníci celým časom), ma brávali so sebou a denne sme trávili rozhovormi s ľuďmi 10 až 12 hodín. Mal som veľkú radosť z týchto dní naplnených službou Jehovovi. A tak keď mi nasledujúci rok otecko s mamičkou dovolili, aby som sa stal zvestovateľom a podával správu o činnosti, bol som nadšený.
V tomto ranom období sme sa zúčastňovali na informačných pochodoch; kráčali sme po hlavných uliciach miest, majúc na sebe pútače s heslami, ktoré odhaľovali falošné náboženstvo a ohlasovali Božie Kráľovstvo. Používali sme aj prenosné gramofóny a posolstvá založené na Biblii sme prehrávali priamo pri dverách domácností. Prehrávali sme prednášky J. F. Rutherforda, prezidenta spoločnosti Watch Tower; niektoré z nich som vedel naspamäť. Dodnes počujem, ako hovorí: „Často sa hovorí, že náboženstvo je pasca a podvod!“
Naše dielo v Kanade je zakázané
Počas druhej svetovej vojny bolo dielo Jehovových svedkov v Kanade zakázané, tak ako v nacistickom Nemecku a v iných krajinách. Používali sme teda len Bibliu, no poslušní biblickým pokynom, pokračovali sme v diele, ktorým nás poveril Boh. (Matúš 28:19, 20; Skutky 5:29) Naučili sme sa vyrovnávať s policajnými raziami počas našich zhromaždení a v našich domovoch. Nadobudli sme tiež skúsenosti, ako vypovedať pred sudcami a ako odpovedať na otázky vyšetrovateľov pri krížovom výsluchu.
S mojím bratom Jimom sme sa stali odborníkmi v hádzaní brožúrok na prahy a verandy domov z idúceho vozidla. Okrem toho sme slúžili ako kuriéri a niekedy ako hliadka pre tých, ktorí prechádzali cez hranice, aby sa zúčastnili na zjazdoch v Spojených štátoch.
Náš dom stál na okraji Port Arthur (teraz Thunder Bay) v Ontariu, na ploche veľkej asi jeden hektár, obkolesenej stromami a kríkmi. Mali sme kravu, teľa, ošípané a kurence — to všetko slúžilo ako dobrá kamufláž, keď sme pomáhali mladým spolukresťanom, po ktorých pátrali, aby ich uväznili za kázanie o Božom Kráľovstve.
V noci na náš skrytý dvor prichádzali a potom z neho odchádzali autá, nákladné vozidlá a prívesy s mladými kresťanmi. Týchto mladých ľudí sme ubytovávali, skrývali, preobliekali, dali sme im najesť a potom sme ich vypravili na cestu. Môj otec a matka spolu s týmito ďalšími ranými pracovníkmi boli služobníkmi celou dušou a formovali moje mladé srdce tak, aby som slúžil Jehovovi Bohu a miloval ho.
V auguste roku 1941 som oddal svoj život Jehovovi a bol som pokrstený v malom jazere hlboko v horách. Niekoľkí sme sa pri tejto príležitosti neskoro večer zhromaždili v zrube osvetlenom lampou. Polícia, ktorej sme zjavne boli podozriví, hliadkovala a celý čas prezerala jazero svetlometmi, ale neobjavila nás.
Mnohé stránky služby celým časom
V roku 1951 som ukončil štúdium na strednej škole a cestoval som takmer 1600 kilometrov, aby som sa ujal priekopníckeho pridelenia v Cobourgu v Ontariu. Tamojší zbor bol malý a v priekopníckej službe som nemal partnera. Pamätal som však na to, že Jehovova ruka sa neskrátila; prenajal som si izbu, sám som si varil a bol som šťastný, že slúžim Jehovovi. Nasledujúci rok som bol pozvaný slúžiť v kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower v Toronte. Tam som získal veľa cenného poučenia, ktoré ma vyškolilo do ďalšej služby pre Kráľovstvo.
Vyše roka som slúžil ako priekopník v Toronte a potom som sa oženil s Lucy Trudeauovou. V zime roku 1954 sme boli pridelení ako priekopníci do Levisu (Quebec). Bola tam krutá zima, zastrašovali nás útoky luzy a prenasledovanie zo strany polície a mali sme náročnú úlohu učiť sa po francúzsky. Počas toho všetkého sa Jehovova ruka nikdy neskrátila, a tak hoci to boli ťažké časy, mali sme aj veľa požehnania.
Boli sme napríklad požiadaní, aby sme prezreli dve lode (Arosa Star a Arosa Kulm), ktoré chcela Spoločnosť použiť na prepravu delegátov na veľké medzinárodné zjazdy v Európe v roku 1955. Vedúci pracovníci lodnej spoločnosti mali záujem o to, aby Spoločnosť bola ich zákazníkom, a tak nám príležitostne prejavili pohostinnosť, čo bolo v tom čase príjemnou úľavou pri namáhavej službe v Quebecu.
Na jeseň roku 1955 som bol pozvaný slúžiť ako cestujúci dozorca a tú zimu sme strávili navštevovaním odľahlých zborov vo veľmi chladnom severnom Ontariu. Nasledujúci rok sme absolvovali Biblickú školu Strážnej veže Gileád v Spojených štátoch a potom sme boli pridelení ako misionári do Brazílie v Južnej Amerike.
Celým srdcom a dušou sme sa vložili do nášho nového pridelenia a zakrátko sme boli schopní kázať a vyučovať v portugalčine. Začiatkom roku 1957 som opäť dostal poverenie pracovať ako cestujúci dozorca. Teraz sme namiesto s mrazivou zimou severu museli zápasiť s nesmiernou horúčavou. Často sme sa museli zastaviť a vysypať si z topánok horúci piesok alebo odrezať cukrovú trstinu a žuvať ju, aby sme si obnovili sily. Ale mali sme požehnanie.
V meste Regente Feijo som sa rozprával s náčelníkom polície. Ten prikázal zatvoriť všetky obchody a povedal, aby každý išiel na námestie. V tieni kvitnúceho stromu so širokými listami som predniesol biblickú prednášku všetkým obyvateľom mesta. Dnes je tam zbor svedkov.
Výchova našich detí v Brazílii
Keď Lucy v roku 1958 otehotnela, usadili sme sa v Juiz de Fora a slúžili sme tam ako zvláštni priekopníci. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov sa nám narodili dcéry Susan a Kim. Ukázali sa ako skutočné požehnanie v službe, pretože sa stali v meste novinkou. Keď sme po dláždených uliciach tlačili pred sebou kočíky, ľudia vychádzali von, aby sa na ne pozreli. Keďže v Recife, južne od rovníka, boli veľmi potrební zvestovatelia Kráľovstva, presťahovali sme sa na toto mimoriadne horúce miesto.
V roku 1961 som mohol nielen pomáhať pri vybavovaní leteckej dopravy pre svedkov, ktorí išli na zjazd do São Paula, ale aj sám som sa mohol zúčastniť tohto pamätného zjazdu. Asi po 20 minútach letu však lietadlo začalo prudko klesať k zemi, hádžuc cestujúcich v kabíne sem a tam. Vnútro lietadla bolo zničené; sedadlá boli povytŕhané a cestujúci boli doráňaní a krvácali. Našťastie sa pilotovi podarilo zabrániť pádu lietadla a my sme bezpečne pristáli. Nikto z nás nebol tak vážne zranený, že by sme ďalším lietadlom nemohli pokračovať do São Paula. Mali sme z nádherného zjazdu radosť, ale ja som vyhlásil, že lietadlom už nikdy viac nepoletím!
Keď som sa však vrátil domov zo zjazdu, čakalo ma ďalšie pridelenie. Mal som sa postarať o zjazd hlboko v džungli v Teresine (štát Piauí). Musel by som tam ísť lietadlom. Hoci som mal strach, prijal som toto pridelenie, spoliehajúc sa na Jehovovu ruku.
V roku 1962 sa v Recife narodil náš syn Greg. Hoci som už nemohol byť ďalej priekopníkom, pretože sa mi teraz rozrástla rodina, mohol som pozitívne vplývať na tamojší malý zbor. Deti sa k nám v službe vždy dychtivo pripájali, pretože sme ju pre ne urobili zaujímavou. Každé z nich už od troch rokov vedelo pri dverách ponúknuť literatúru. Stalo sa naším zvykom nikdy nevynechať zhromaždenia či účasť na zvestovateľskej službe. Ba aj keď bol niekto z rodiny chorý a ďalší s ním musel ostať doma, ostatní šli na zhromaždenie alebo do zvestovateľskej služby.
Počas tých rokov sme sa pravidelne ako rodina rozprávali o tom, kam pôjdu deti do školy, a o ich cieľoch v živote a pripravovali sme ich na životnú dráhu s Jehovovou organizáciou. Dávali sme pozor, aby sme ich nevystavovali oslabujúcim vplyvom, ako je napríklad televízia. Televízor sme doma nemali, až kým deti nezačali dospievať. A hoci sme mali finančné prostriedky, nekazili sme deti hmotnými vecami. Kúpili sme napríklad len jeden bicykel a o ten sa delili všetci traja.
Nakoľko to len bolo možné, robili sme veci spoločne, hrali sme basketbal, plávali sme a chodili sme na rodinné výlety. Naše výlety boli spojené s účasťou na kresťanských zjazdoch alebo s návštevou domovov bétel v rôznych krajinách. Tieto výlety nám poskytovali čas na otvorený spoločný rozhovor, a tak sme mohli s Lucy zistiť, čo je v srdciach našich detí. Sme Jehovovi takí vďační za tieto radostné roky!
Desať rokov strávených v trópoch blízko rovníka si napokon vyžiadalo daň na Lucyinom zdraví. A tak sme uvítali zmenu pridelenia do oblasti s miernejším podnebím na juhu v meste Curitiba (štát Paraná).
Návrat do Kanady
V roku 1977, asi po 20 rokoch pobytu v Brazílii, sme sa s Lucy a s deťmi vrátili do Kanady, aby sme pomohli pri starostlivosti o môjho chorého otca. Aký kultúrny šok to bol pre našu rodinu! Ale nebol to duchovný šok, pretože sme s naším láskyplným kresťanským bratstvom pokračovali v tej istej obvyklej činnosti.
V Kanade sa služba celým časom stala rodinnou záležitosťou, pretože naše dcéry jedna za druhou začali slúžiť ako priekopníčky celým časom. Každý z nás prispel k tomu, čo sme podnikali ako rodina. Všetky príjmy zo zamestnania na čiastočný úväzok sa dávali do fondu výdavkov na udržiavanie domácnosti a troch áut potrebných na opracovávanie nášho rozsiahleho obvodu. Každý týždeň sme sa po rodinnom biblickom štúdiu rozprávali o našich rodinných plánoch. Tieto rozhovory nám všetkým pomáhali rozpoznať, kam kráčame a ako využijeme svoj život.
Aj náš syn Greg mal tak ako jeho staršie sestry za cieľ službu celým časom. Už od piatich rokov vyjadroval túžbu pracovať v bételi, ako sa nazýva kancelária odbočky Spoločnosti. Nikdy nestratil tento cieľ zo zreteľa a keď skončil strednú školu, spýtal sa nás, rodičov: „Myslíte si, že by som si mal podať prihlášku do bételu?“
Hoci nás zabolelo pri srdci pri predstave, že by mal syn od nás odísť, bez váhania sme odpovedali: „Nikde nebudeš cítiť pôsobenie Jehovovej ruky tak veľmi ako v bételi — priamo v srdci Jehovovej organizácie.“ O dva mesiace odišiel do kanadského bételu. Bolo to v roku 1980 a slúži tam dodnes.
Osemdesiate roky priniesli pre Lucy i pre mňa nové okolnosti. Boli sme tam, kde na začiatku — opäť sami dvaja. V tom čase už bola Susan vydatá a slúžila so svojím manželom ako priekopníčka a Kim a Greg slúžili v bételi. Čo urobíme? Na túto otázku sme rýchlo dostali odpoveď, a to v roku 1981, keď sme boli pozvaní slúžiť v portugalskom kraji, ktorý sa tiahol vyše 2000 kilometrov po Kanade. Z krajskej služby sa tešíme doteraz.
Kim sa medzitým vydala a absolvovala Gileád a teraz slúži so svojím manželom v krajskej službe v Brazílii. Susan je so svojím manželom stále v Kanade; tu vychovávajú svoje dve deti a Susanin manžel je priekopníkom. Hoci bola naša rodina v posledných rokoch fyzicky rozdelená kvôli rôznym prideleniam v službe celým časom, duchovne i citovo ostávame blízko pri sebe.
Spolu s Lucy sa tešíme na žiarivú budúcnosť s našou rodinou na očistenej zemi. (2. Petra 3:13) Tak ako Mojžiš v staroveku, aj my sme okúsili pravdivosť odpovede na rečnícku otázku v 4. Mojžišovej 11:23: „Či sa azda skrátila Jehovova ruka? Teraz uvidíš, či sa ti stane, čo hovorím, alebo nie.“ Skutočne, nič nemôže zabrániť Jehovovi, aby požehnal svojich služobníkov za ich horlivú službu.
[Obrázok na strane 25]
S manželkou Lucy