Boh nezabúda „na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu“
„BOH nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu tým, že ste slúžili svätým a naďalej slúžite.“ (Hebrejom 6:10) Tieto slová apoštola Pavla znejú Jehovovým svedkom vo Východnej Európe pravdivo. Verne slúžiac záujmom Božieho mena, celé desaťročia ťažko pracovali pod obmedzeniami, ktoré ukladali bývalé vlády riadené Sovietskym zväzom. Jehova nezabúda na ich dobré skutky a zahŕňa ich požehnaniami Kráľovstva. Pozrime sa napríklad na správu za minulý služobný rok, a to len z troch krajín tejto oblasti.
Oblasti bývalého Sovietskeho zväzu
Oblasti bývalého Sovietskeho zväzu podávajú správu, že počas služobného roku 1992 vzrástol vrcholný počet zvestovateľov Kráľovstva o 35 percent — zo 49 171 na 66 211! Ale to nie je všetko, pretože títo zvestovatelia sú veľmi aktívni, ako to vidieť z vynikajúceho vzrastu v množstve rozšírenej biblickej literatúry vrátane časopisov. Dobre používajú aj brožúry a brožúrky; rozšírili ich 1 654 559. To je viac ako trojnásobok počtu 477 235, počtu z predchádzajúceho roku! Aká bola reakcia na túto rozšírenú literatúru? Počet domácich biblických štúdií sa zdvojnásobil. Teraz sa ich vedie 38 484.
Vzrástla tiež účasť v pomocnej priekopníckej službe, a to o 94 percent. To zrejme prispelo k vynikajúcemu počtu 26 986 novopokrstených učeníkov, čo je v porovnaní so 6 570 pokrstenými v predchádzajúcom roku úžasný vzrast o 311 percent!
Ako sa niektorí z týchto novopokrstených začali prvý raz zaujímať o dobré posolstvo? Niekedy zohral úlohu hlboký záujem svedka, ktorý viedol štúdium. Istý predsedajúci dozorca z Moldavska rozpráva:
„Spolu s manželkou sme navštívili ženu, ktorá predtým prejavila záujem o biblickú pravdu. Začalo sa s ňou biblické štúdium. Jej manžel však vôbec neprejavoval záujem. Jedného dňa, keď sme ju šli navštíviť, aby sme pokračovali v štúdiu, bola tuhá zima a snežilo. Sotva by ste našli niekoho na ulici, no my sme k nej prišli presne v dohodnutý čas. Žena povedala manželovi: ,Vidíš, ako týmto ľuďom veľmi na nás záleží? Prišli presne i napriek tomu snehu.‘ Táto udalosť podnietila jej manžela k zamysleniu. Zmenil názor, pripojil sa k štúdiu, a teraz sú obaja pokrstenými svedkami.“
Inokedy môže zdvorilosť svedka vzbudiť záujem o dobré posolstvo. Istý starší, tiež z Moldavska, mal takúto skúsenosť:
„Muž, ktorého som navštívil vo svojom kazateľskom obvode, nemal o Jehovových svedkov záujem. Povedal, že je členom pravoslávnej cirkvi, tak ako aj jeho otec a starý otec. Požiadal ma teda, aby som jeho dom opustil. Ale pred odchodom mi ešte umožnil povedať dôvod mojej návštevy. Poukázal som na Matúša 28:19, kde sa hovorí: ,Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha.‘ Potom som mu dal adresu miesta našich zhromaždení a odišiel som. Na moje prekvapenie, tento muž prišiel o týždeň na naše zhromaždenie! Zostal tam až do konca programu. Vysvetlil, že celý týždeň mal výčitky svedomia, pretože sa ku mne správal tak nepriateľsky. Ihneď sa s ním začalo biblické štúdium, a tento muž je teraz naším bratom.“
Ďalšou vynikajúcou črtou uplynulého služobného roku bola úžasná reakcia na potreby našich bratov v tejto oblasti. Počas zimy 1991/1992 bolo tým, ktorí boli v núdzi, poslaných asi 400 ton potravín a veľké množstvo oblečenia pre mužov, ženy i deti. Tieto potrebné veci boli rozoslané prakticky do všetkých oblastí bývalého Sovietskeho zväzu, dokonca až do Irkutska na Sibíri a Chabarovska neďaleko Japonska. Bol to naozaj pôsobivý znak toho, že Jehova nezabudol na lásku, ktorú naši bratia prejavovali jeho menu! Tento doklad bratskej lásky podnietený Jehovovým duchom mal za následok aj ich zjednotenie s celosvetovou rodinou. Napríklad jedna sestra z Ukrajiny napísala kancelárii odbočky:
„Pomoc, ktorú ste nám poskytli, hlboko zapôsobila na naše srdce. Dojalo nás to až k slzám a ďakovali sme Jehovovi Bohu za to, že na nás nezabudol. Je pravda, že teraz máme po hmotnej stránke ťažkosti, ale vďaka pomoci, ktorá prišla od našich bratov zo Západu, sme sa v hmotnom ohľade opäť postavili na nohy. Naša rodina bude môcť teraz vďaka vašej pomoci venovať viac času službe Jehovovi. Ak to bude Jehovova vôľa, spolu s dcérou budeme v letných mesiacoch v pomocnej priekopníckej službe.“
Okrem toho toto úsilie poskytnúť pomoc postihnutým bolo svedectvom pre ľudí v okolí, lebo pozorovatelia mohli vidieť, že svedkovia prejavujú lásku svojim konaním. Jedna rodina z ďalšieho zboru napísala: „Dostali sme hmotnú pomoc pozostávajúcu z potravín a oblečenia. Je toho tak veľa! Vaša podpora a povzbudenie sú pre nás poučením, že aj my by sme mali robiť dobro druhým. Tento skutok lásky neunikol pozornosti neveriacich, ani záujemcom a ich rodinám. Bolo to veľké svedectvo o pravom bratstve.“
Päť oblastných zjazdov a jeden medzinárodný zjazd na tému „Nositelia svetla“, ktoré sa konali v júni a v júli, boli ďalším dokladom, že Jehova žehná ťažkú prácu svojich svedkov a lásku, ktorú prejavovali, aby sa jeho meno stalo známym. Tieto zjazdy navštívilo 91 673 osôb, a 8 562 bolo pokrstených. Najväčší počet účastníkov bol v Petrohrade, v mieste konania medzinárodného zjazdu, kde sa na Kirovovom štadióne zhromaždilo 46 214 osôb — vrátane delegátov z asi 30 krajín celého sveta.
Na Sibíri sa asi šesťdesiatročný muž prišiel len pozrieť do areálu zjazdu v Irkutsku. Povedal: „Všetci účastníci sú slušne oblečení, usmievaví, a sú k sebe láskaví. Títo ľudia sú ako jedna zjednotená rodina. Človek môže cítiť, že sú priateľmi nielen na tomto štadióne, ale aj v živote. Dostal som vynikajúcu biblickú literatúru a spoznal som lepšie, aká je to organizácia. Chcem zostať s Jehovovými svedkami v kontakte a študovať s nimi Bibliu.“
Istá záujemkyňa z Jakutskej republiky na Sibíri sa na tom istom zjazde v Irkutsku, kde bolo 5 051 účastníkov, vyslovila takto: „Pozerám sa na tých ľudí, a chce sa mi kričať od radosti. Som veľmi vďačná Jehovovi, že mi pomohol spoznať takýchto ľudí. Na zjazde som dostala literatúru a chcem o nej hovoriť s druhými. Veľmi chcem byť ctiteľkou Jehovu.“
Riaditeľ Ústredného štadióna v Alma-Ate (Kazachstan), kde navštívilo zjazd 6 605 osôb, povedal: „Vaším postojom som vzrušený. Teraz som presvedčený, že vy všetci, mladí i starí, ste úctyhodní ľudia. Nemôžem povedať, že verím v Boha, ale verím v sväté veci, ktoré oznamuje vaše bratstvo, vo váš postoj k duchovným a materiálnym hodnotám.“
Jeden policajt na zjazde v Alma-Ate poznamenal: „S vašimi ľuďmi som prišiel do styku dva razy, zakaždým na zjazde. Pracovať s Jehovovými svedkami je neobyčajne príjemné.“
Rumunsko
Jehova nezabúda ani na lásku, ktorú jeho menu prejavujú bratia v Rumunsku. V uplynulom služobnom roku títo svedkovia zažili veľa radostných udalostí. Predovšetkým bola v Bukurešti opäť zriadená kancelária odbočky. Jej legálna činnosť bola zastavená roku 1949. V nových priestoroch kancelárie pracuje asi 20 bratov a sestier. Kancelária odbočky slúži 24 752 zvestovateľom, čo je doteraz vôbec najvyšší počet; oproti priemeru predchádzajúceho roku predstavuje 21-percentný vzrast.
Po rokoch, keď sa kázalo tajne, sa teraz zvestovatelia prispôsobujú verejnej svedeckej práci z domu do domu. Skúsenosť z kraja Mureš ukazuje, ako niektorí svedkovia dobre využívajú každú príležitosť kázať druhým, dokonca aj vtedy, keď cestujú. Kancelária odbočky píše:
„Istý zvestovateľ sa rozhodol, že bude kázať vo vlaku z jedného kupé do druhého. Reakcia ľudí bola väčšinou priaznivá, ale v poslednom kupé vznikli určité ťažkosti. Nikto z cestujúcich nechcel prijať žiaden z našich časopisov. Nakoniec sa jeden muž, dosť rozčúlený, postavil a skríkol: ,Vyhodím všetky vaše časopisy von oknom! Prečo nás tak obťažujete tým svojím náboženstvom?‘ Zvestovateľ mu vľúdne odpovedal, že aj keby tie časopisy vyhodil von, z jeho skutku by mohol mať úžitok niekto iný — tí, ktorí by tie časopisy pozbierali. Pokoj tohto zvestovateľa na muža tak zapôsobil, že zobral časopisy a sám ich začal rozdávať ostatným cestujúcim v kupé. Na počudovanie, všetci si časopis zobrali. Muž porozdával všetky časopisy, a jemu nezostalo nič. Zvestovateľ sa ho preto spýtal: ,Pane, a pre seba nejaký časopis nechcete?‘ Nato muž chmatol jeden z časopisov od cestujúceho, ktorý mal dva, a povedal: ,Teraz už mám aj ja jeden!‘“
Kazateľská práca Jehovových svedkov vyvoláva v mnohých krajinách z času na čas odpor duchovenstva kresťanstva. Kňazi pravoslávnej cirkvi v Rumunsku často zúria na svedkov. Ale to nemôže zastaviť Jehovu v tom, aby žehnal svoj ľud za lásku, ktorú prejavujú jeho menu. Jeden krajský dozorca píše:
„Spolu s miestnym zborom sme vyšli do služby na vidieku. Bolo nás asi sto bratov. Prenajali sme si autobus, ktorý nás odviezol na vidiek, do malého mestečka vzdialeného asi 50 kilometrov. Na verejnú prednášku, ktorá mala byť v kultúrnom dome, sme pozvali mnohých ľudí. Len čo sa zhromaždenie začalo, prišiel pravoslávny kňaz, aby naše zhromaždenie narušil. Policajní úradníci sa pokúšali tohto kňaza zastaviť, ale on odmietal byť ticho. Zhromaždenie sa mu podarilo prerušiť, keď rozbil sklo na dverách hlavného vchodu. Mnohí miestni obyvatelia však kňazovo správanie neschvaľovali. Všetkým prítomným mohlo byť potom vydané dôkladné svedectvo a rozšírilo sa veľké množstvo literatúry.“
V niektorých častiach tejto krajiny je nanešťastie len veľmi málo svedkov. Keď jeden pravidelný priekopník prišiel prvý raz do kraja Olt, v celom kraji našiel len deväť bratov a veľké územie, na ktorom sa malo kázať. Po roku vzrástol počet svedkov na 27; piati z nich boli zvestovatelia, ktorí sa vrátili k činnosti. Tento priekopník sa ubytoval v meste Korabja, kde neboli žiadni svedkovia. Už 45 dní po príchode svedkov miestny farár protestoval v Krajovskom rádiu proti ich činnosti. Povedal, že mesto Korabja „zaplavili“ svojím učením, snažiac sa primať ľudí, aby zmenili svoje náboženstvo. S úmyslom zastaviť dielo a zničiť povesť svedkov v tejto oblasti útoky pokračovali. Vyvrcholilo to, keď bratia boli na oblastnom zjazde v Bukurešti. Pravoslávny farár z Korabja urobil po svojej bohoslužbe silné vyhlásenie: „Všetci by sme mali vyjsť do ulíc a demonštrovať, a tak prinútiť políciu, aby zakročila proti svedkom, ktorí celú oblasť nakazili svojimi publikáciami a otravujú ľudí.“ Ale práve v noci pred tým, ako sa malo chystané zhromaždenie uskutočniť, stalo sa niečo neobyčajné. Skupina vandalov zničila katedrálu a mestský kultúrny dom. Protestné zhromaždenie sa preto vôbec neuskutočnilo!
Oblasti bývalej Juhoslávie
Služobný rok 1992 bol pre bratov na území Juhoslávie veľmi ťažkým rokom. Zároveň však mali aj radostné skúsenosti. Sme vďační za to, že Jehova nezabúda na prácu a lásku, ktorú prejavovali jeho menu.
Vojna sa začala najprv v Slovinsku, potom v Chorvátsku a neskôr v Bosne a Hercegovine. V priebehu roka sa päť nových štátov z jednej republiky usilovalo zriadiť svoje vlastné hranice, zákony a menu. Stovky svedkov museli utiecť zo svojich domovov a hľadať útočište u svojich bratov na iných miestach. Vo väčších mestách, podobne ako v iných krajinách Východnej Európy, boli ustanovené pohotovostné výbory starajúce sa o ubytovanie, potravu a oblečenie pre našich bratov v núdzi. Počas služobného roku sa bratom do zborov v postihnutých územiach rozdelilo asi 55 ton potravín. Prišlo mnoho listov vyjadrujúcich ocenenie.
Bratia z Dubrovníka rozprávali, akí sú vďační za poskytnutú pomoc. Keď jedna sestra išla domov s balíčkom potravín, susedka sa jej spýtala, kde kúpila vajíčka. Sestra je povedala, že jej ich poslali duchovní bratia z inej oblasti. Susedka nad tým žasla. V inom prípade neznámy muž zo Slovinska zavolal jednému staršiemu a povedal: „Počul som, že Jehovovi svedkovia spravodlivo rozdeľujú potraviny, ktoré dostali od svojich bratov. Ja som poslal niekoľko balíčkov, ale nikdy sa nedostali na miesto určenia. Mohol by som vám poslať veci na pomoc postihnutým, aby ste ich rozdelili vy?“ Aj noviny a rozhlas podávali o našej pomoci postihnutým priaznivé správy.
Istý brat, ktorý bol pokrstený na medzinárodnom zjazde v Záhrebe v roku 1991, si uvedomoval, že ťažkosti budú narastať, a kúpil celý obchod s potravinami. Potraviny vzal do svojho domu neďaleko vojnovej oblasti. Keď sa nedostatok potravín stával vážnym, táto zásoba sa ukázala pre bratov ako skutočné požehnanie.
Podarilo sa získať povolenie, aby veľké nákladné auto mohlo odviezť najdôležitejšie potraviny pre bratov v obkľúčenom Sarajeve. Sme šťastní, keď môžeme povedať, že táto dodávka bola uskutočnená úspešne.
Boje si vyžiadali obete na civilistoch. Je smutné, že do konca služobného roku šiesti z našich bratov a sestier a dvaja záujemcovia prišli o život a niektorí ďalší boli zranení.
Mnohé skúsenosti však ukazujú, že byť Jehovovým svedkom je vo väčšine prípadov ochranou. V jednom prípade, keď bratia cestovali na oblastný zjazd do Belehradu, autobus zastavili vojaci a pýtali sa, či sú medzi nimi členovia istého náboženstva. Bratia odpovedali, že nie. Museli sa preukázať občianskými preukazmi; mená niektorých z nich naznačovali, že by mohli byť z toho náboženstva. Vojaci ich obvinili z luhania, ale bratia mali so sebou oznámenia o vystúpení z cirkvi. I keď sa v tom náboženstve narodili, vyhlásili, že teraz sú Jehovovými svedkami a cestujú na svoj zjazd. Nato im vojaci dovolili pokračovať v ceste.
Priekopníci pokračujú v službe s nezmenšenou horlivosťou, a tá sa dokazuje ako naozajstný stimul k činnosti. Strážna veža so živou farebnou obálkou je teraz simultánne prekladaná do všetkých hlavných jazykov tejto oblasti. Milovníkom pravdy a spravodlivosti pravidelne poskytuje duchovnú „vymeranú zásobu jedla v pravý čas“. (Lukáš 12:42) Počas služobného roku 1992 bolo pokrstených 674 nových bratov a sestier.
Boh určite nezabúda na prácu bratov vo Východnej Európe a na lásku, ktorú prejavujú jeho menu. Okrem toho si praje, aby sa všetci jeho ctitelia, nech už žijú kdekoľvek, riadili výbornou radou, ktorú Pavol uviedol ďalej v liste Hebrejom 6:11, kde sa hovorí: „Túžime však po tom, aby každý z vás prejavoval tú istú usilovnosť, aby ste tak mali plnú istotu nádeje až do konca.“