Existuje východisko z hriešneho stavu človeka?

ČISAKO upratovala spolu so svojimi štyrmi neplnoletými deťmi verejné toalety v jednom meste vzdialenom asi 600 kilometrov od jej domova. Pri práci si odriekavala sutru, významu ktorej nerozumela. Bol to jeden zo spôsobov istej náboženskej skupiny, ktorá sa usilovala zistiť, čo je skutočným jadrom všetkých náboženstiev.

„Napriek tomu, že som stále pokračovala v asketických zvykoch,“ spomína Čisako, „nemohla som zmeniť svoju osobnosť. Nedokázala som druhým zo srdca odpúšťať a nedokázala som prejavovať lásku z úprimných pohnútok.“

I v krajinách Orientu, kde väčšina ľudí nechápe pojem hriechu tak, ako ho učí Biblia, pociťujú mnohí ľudia, tak ako Čisako, výčitky svedomia pre svoje hriešne sklony. (Rimanom 2:14, 15) Kto netrpel nepríjemnými pocitmi za to, že neprejavil láskavosť niekomu, kto sa nachádzal v žalostnej situácii, alebo necítil nejaké skľučujúce výčitky za slová, ktoré nemali byť nikdy vyslovené? (Jakub 4:17) A či nedrieme nejaký ohavný netvor žiarlivosti v mladých i starých?

Prečo majú ľudia takéto znepokojujúce pocity? Pretože — či si to uvedomujú, alebo nie — majú vnútorný zmysel pre to, čo je nesprávne, pre to, čo je hriech. Teda či ľudia poznajú biblické učenie o hriechu, alebo nie, všetci sú ovplyvnení hriešnymi sklonmi. Jeden znalec v tejto veci raz prišiel k záveru: „Všetci zhrešili a nedosahujú Božiu slávu.“ — Rimanom 3:23.

Môže byť hriech vymazaný?

Mnohí ľudia, najmä v kresťanstve, sa dnes všemožne snažia, aby pocity hriechu a viny zo svojho svedomia vymazali. „Samotné slovo ‚hriech‘... takmer zmizlo,“ povedal dr. Karl Menninger vo svojej knihe Whatever Became of Sin? (Čo sa to stalo s hriechom?) No vyhýbať sa slovu „hriech“ nepomôže o nič viac, ako keď sa starý človek chce vyhýbať slovu „starý“. Mali by sme sa vyrovnať so skutočnosťou, že máme hriešne sklony a že z tohto žalostného stavu potrebujeme vyslobodenie. Ale kto nám ho môže poskytnúť?

Kresťanský apoštol Pavol položil túto otázku potom, čo uznal, že napriek túžbe konať inak má sklon k hriechu: „Ja biedny človek! Kto ma vyslobodí z tela podstupujúceho túto smrť?“ Pavol potom odpovedal: „Vďaka Bohu prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Pána.“ Prečo? Pretože Boh urobil opatrenie na odpustenie hriechov prostredníctvom Ježišovej výkupnej obete. — Rimanom 7:14–25.

Pre mnohých nekresťanov, ktorých je vo svete tri a pol miliardy (dvojnásobok počtu takzvaných kresťanov) je však veľmi ťažké pochopiť pojem výkupného. Náuka o výkupnom sa napríklad stala najväčším kameňom potknutia pre jedného moslima v Japonsku, ktorý istý čas študoval Bibliu. Myšlienka, že jeden človek mohol zomrieť za všetkých, je pre mnohých ľudí v Oriente neobvyklá.

Je to pochopiteľné, pretože táto základná náuka je ťažko pochopiteľná aj pre niektorých ľudí v kresťanstve. New Catholic Encyclopedia pripúšťa: „Teológia vykúpenia je do istej miery nedokončená a stále predstavuje v teológii problém.“

Mieru nejasností, ktoré vládnu v súvislosti s touto náukou, výstižne vyjadrujú slová náboženského pisateľa N. H. Barboura: „Kristova smrť nebola zaplatením pokuty za ľudské hriechy o nič viac, ako keby prepichli muchu a ľudský rodič by považoval jej utrpenie a smrť za spravodlivé urovnanie priestupku svojho dieťaťa.“ Barbourovým spoločníkom bol vtedy Charles T. Russell, ktorý videl naliehavú potrebu obhajovať náuku o výkupnom. Oddelil sa od Barboura a v roku 1879 začal vydávať nový časopis, z ktorého sa neskôr stal práve ten, ktorý čítate. Strážna veža bola od svojho počiatku zástancom výkupnej obete Ježiša Krista.

Ale môže byť vôbec táto náuka prijateľná pre tých, ktorí nepochádzajú z „kresťanského“ prostredia? Aby sme to zistili, všimnime si bližšie túto náuku o smrti jedného človeka za všetkých.