Justín — filozof, apologéta a mučeník
„ŽIADAME, aby boli obvinenia kresťanov prešetrené, a ak sú oprávnené, nech sú kresťania potrestaní tak, ako si zaslúžia... Ale ak nám nikto nemôže dokázať žiadnu vinu, potom vám správny úsudok zakazuje, aby ste pre zlé reči ublížili nevinným ľuďom... Lebo ak vtedy, keď ste sa dozvedeli pravdu, neurobíte to, čo je spravodlivé, budete pred Bohom bez ospravedlnenia.“
Týmito slovami sa Justín Mučeník, hlásiaci sa v druhom storočí n. l. ku kresťanskej viere, obrátil na rímskeho cisára Antonina Pia. Justín žiadal o triezve súdne preskúmanie života a viery tých, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu. Túto žiadosť o spravodlivosť vyslovil muž s veľmi zaujímavou minulosťou a filozofiou.
Mladosť a štúdium
Justín bol pohanom a narodil sa okolo roku 110 n. l. v Samárii v meste Flavia Neapolis, dnešnom Nabluse. Považoval sa za Samaritána, i keď jeho otec a starý otec boli pravdepodobne Rimania alebo Gréci. Jeho výchova v pohanských zvykoch a smäd po pravde viedli k usilovnému štúdiu filozofie. Neuspokojený hľadaním medzi stoikmi, peripatetikmi a pytagorejcami, začal sa zaoberať myšlienkami Platóna.
V jednej zo svojich prác sa Justín zmieňuje o svojej túžbe rozprávať sa s filozofmi a hovorí: „Odovzdal som sa istému stoikovi; a keď som s ním strávil značné množstvo času, ale nezískal som o Bohu žiadne ďalšie poznanie (pretože sám o ňom nevedel)... zanechal som ho a pobral som sa k ďalšiemu.“ — Rozhovor so Židom Tryfónom.
Potom išiel Justín k peripatetikovi, ktorého viac ako pravda zaujímali peniaze. „Tento muž ma prvých pár dní prijímal,“ hovorí Justín, „a potom odo mňa žiadal, aby som zaplatil poplatok, aby naša výmena myšlienok nebola bez zisku. Z tohto dôvodu som zanechal aj jeho, pričom som ho ani nepovažoval za filozofa.“
Justín dychtil po tom, aby si vypočul „vybranú filozofiu“, a tak „prišiel k veľmi slávnemu pytagorejcovi — mužovi, ktorý si veľa myslel o svojej vlastnej múdrosti“. Justín hovorí: „Keď som sa s ním rozprával, ochotný stať sa jeho poslucháčom a učeníkom, muž povedal: ‚Nuž? Si oboznámený s hudbou, astronómiou a geometriou? Očakávaš, že porozumieš niektorej z tých [Božích] vecí, ktoré vedú k šťastnému životu, ak si sa najprv neoboznámil s [týmito vecami]?‘... Odmietol sa mi venovať, keď som sa mu priznal k svojej nevedomosti.“
Justín bol znechutený, ale ďalej hľadal pravdu a obrátil sa na slávnych platonikov. Hovorí: „Hneď nato som strávil toľko času, koľko len bolo možné, s jedným človekom, ktorý sa nedávno usadil v našom meste — bystrým mužom zastávajúcim medzi platonikmi vysoké postavenie — a napredoval som a každý deň som robil obrovské pokroky... takže zakrátko som si myslel, že som sa stal múdrym; a v tom bola moja hlúposť,“ uzatvára Justín.
Justínovo hľadanie pravdy stýkaním sa s filozofmi bolo márne. Ale keď raz rozjímal na pobreží mora, zoznámil sa s jedným veľmi starým kresťanom, „istým starým mužom, ktorý rozhodne nebol svojím vzhľadom opovrhnutiahodný a mal mierne a dôstojné spôsoby“. Rozhovor, ktorý nasledoval, upriamil Justínovu pozornosť na základné biblické učenie, ktoré sa zameriava na potrebu mať presné poznanie o Bohu. — Rimanom 10:2, 3.
Tento nemenovaný kresťan Justínovi povedal: „Dávno pred touto dobou žili istí muži, múdrejší než všetci tí, čo sú považovaní za vážených filozofov, a tí boli spravodliví a Boh ich miloval a... predpovedali udalosti, ktoré sa stanú a ktoré sa teraz dejú. Títo muži sa nazývajú proroci. Iba oni aj videli, aj oznamovali ľuďom pravdu... pretože boli naplnení Svätým Duchom.“ Ďalej vzbudzujúc v Justínovi chuť, kresťan povedal: „Ich spisy stále existujú a tomu, kto ich číta, veľmi pomáhajú v poznaní o počiatku a závere vecí.“ (Matúš 5:6; Skutky 3:18) Justín usilovne preskúmal Písma, tak ako ho k tomu tento láskavý muž povzbudil, a zdá sa, ako vidieť z jeho rukopisov, že získal pre Písma a pre biblické proroctvá značnú mieru ocenenia.
Hlbší pohľad do jeho prác
Na Justína zapôsobila nebojácnosť, akú kresťania prejavovali zoči-voči smrti. Vážil si tiež pravdivé učenie Hebrejských písiem. Na podporu argumentov vo svojej práci Rozhovor so Židom Tryfónom citoval Justín z Prvej, Druhej, Tretej a Piatej knihy Mojžišovej, z Druhej knihy Samuelovej, Prvej knihy Kráľov, zo Žalmov, z Izaiáša, Jeremiáša, Ezechiela, Daniela, Hozeáša, Joela, Ámosa, Jonáša, Micheáša, Zechariáša a Malachiáša, ako aj z evanjelií. Jeho ocenenie k týmto biblickým knihám vidieť z rozhovoru s Tryfónom, v ktorom sa Justín zaoberal judaizmom obsahujúcim vieru v Mesiáša.
Hovorí sa, že Justín bol evanjelistom a oznamoval dobré posolstvo pri každej príležitosti. Pravdepodobne veľa cestoval. Nejaký čas strávil v Efeze a značnú dobu žil zrejme v Ríme.
K Justínovým literárnym dielam patria i apológie napísané na obhajobu kresťanskej viery. V práci Prvá apológia sa Justín snaží rozptýliť veľkú tmu pohanskej filozofie pomocou svetla z Písiem. Vyhlasuje, že v porovnaní s mocnými slovami a skutkami Krista je múdrosť filozofov falošná a prázdna. (Porovnaj Kolosanom 2:8.) Justín obhajuje opovrhovaných kresťanov, s ktorými sa stotožňuje. Po svojom obrátení na vieru ďalej nosil rúcho filozofa, hovoriac, že dospel k jedinej pravej filozofii.
Keďže kresťania v druhom storočí odmietali uctievať pohanských bohov, boli považovaní za ateistov. „Nie sme ateisti,“ namietal Justín, „pretože uctievame Tvorcu vesmíru... Naším učiteľom o týchto veciach je Ježiš Kristus... On je Synom pravého Boha.“ V súvislosti s modlárstvom Justín povedal: „Vyrábajú si niečo, čo nazývajú bohom; nielenže to považujeme za nezmyselné, ale dokonca za niečo, čo Boha uráža... Aké je to bláznovstvo hovoriť neviazaným ľuďom, aby sformovali a urobili bohov pre vaše uctievanie.“ — Izaiáš 44:14–20.
Mnohými odkazmi na Kresťanské grécke písma vyjadruje Justín svoju vieru vo vzkriesenie, v kresťanskú morálku, krst, biblické proroctvá (najmä týkajúce sa Krista) a v Ježišovo učenie. Vzhľadom na Krista cituje Justín Izaiáša a hovorí: „Vláda bude spočívať na [Kristových] pleciach.“ Justín tiež hovorí: „Ak by sme očakávali ľudské kráľovstvo, museli by sme tiež poprieť nášho Krista.“ Hovorí o skúškach a povinnostiach kresťanov, tvrdí, že správna služba Bohu vyžaduje byť činiteľom Božej vôle, a ďalej hovorí, že „ľudia by Ním mali byť poslaní ku každému národu, aby zvestovali tieto veci“.
Justínova Druhá apológia (ktorá je považovaná iba za pokračovanie prvej) je určená rímskemu senátu. Justín apeluje na Rimanov rozprávaním skúseností kresťanov, ktorí boli prenasledovaní, keď získali presné poznanie o Ježišovi Kristovi. Zdá sa, že vynikajúca morálna hodnota Ježišovho učenia, ktorá sa odrážala v správaní kresťanských občanov, mala pre rímske úrady malú hodnotu. Naopak, už len vyznanie učeníctva mohlo mať tragické následky. V súvislosti s jedným bývalým učiteľom kresťanských náuk citoval Justín istého muža menom Lucius, ktorý sa spýtal: „Prečo ste potrestali tohto muža, ktorý nie je ani cudzoložník, ani smilník, ani vrah, ani zlodej, ani lúpežník, ani nie je usvedčený zo žiadneho zločinu, a ktorý iba vyznal, že sa nazýva kresťan?“
Mieru predpojatosti voči tým, ktorí sa v tej dobe hlásili ku kresťanskej viere, vyjadruje Justínovo vyhlásenie: „Preto aj ja očakávam, že budú proti mne strojiť úklady a pribijú ma na kôl niektorí z tých, ktorých som menoval, alebo možno Crescens, ten, ktorý sa rád chvasce a vystatuje; taký človek, ktorý proti nám verejne svedčí vo veciach, ktorým nerozumie a ktorý hovorí, že kresťania sú ateisti a bezbožní ľudia, a robí tak preto, aby získal priazeň zvedeného davu a aby sa mu zapáčil, nie je hoden nazývať sa filozofom. Pretože ak nás napáda bez toho, že by čítal učenie Krista, je úplne skazený a oveľa horší ako negramotní ľudia, ktorí často radšej nehovoria a nesvedčia falošne o veciach, ktorým nerozumejú.“
Jeho smrť
Či už Crescensom, alebo inými zástancami kynickej filozofie, bol Justín udaný rímskej prefektúre ako podvracač a bol odsúdený na smrť. Asi v roku 165 n. l. bol v Ríme popravený a stal sa mučeníkom čiže „martýrom“ (čo znamená „svedok“). Preto je nazývaný Justín Mučeník.
Justínovmu štýlu písania možno chýba vycibrenosť a takt iných učených mužov jeho doby, ale jeho horlivosť za pravdu a spravodlivosť bola zjavne úprimná. Nemožno povedať s určitosťou, do akej miery žil v súlade s Písmami a s učením Ježiša. Napriek tomu majú Justínove práce hodnotu pre ich historický obsah a pre množstvo biblických odvolávok. Umožňujú nahliadnuť do života a skúseností tých, ktorí v druhom storočí vyznávali kresťanskú vieru.
Pozoruhodné je úsilie Justína ukázať cisárom nespravodlivosť prenasledovania namiereného proti kresťanom. Skutočnosť, že odmietal pohanské náboženstvo a filozofiu v prospech presného poznania Božieho slova, nám pripomína, ako v Aténach apoštol Pavol smelo hovoril epikurejcom a stoikom o pravom Bohu a o vzkriesenom Ježišovi Kristovi. — Skutky 17:18 až 34.
Sám Justín mal určité poznanie o vzkriesení mŕtvych počas milénia. Ako veľmi posilňuje vieru pravá nádej na vzkriesenie, ktorú nachádzame v Biblii! Táto nádej podporuje kresťanov, keď čelia prenasledovaniu, a umožňuje im vytrvať v ťažkých skúškach, až do smrti. — Ján 5:28, 29; 1. Korinťanom 15:16–19; Zjavenie 2:10; 20:4, 12, 13; 21:2–4.
Justín teda hľadal pravdu a zavrhol grécku filozofiu. Ako apologéta obhajoval učenie a konanie tých, ktorí sa hlásili ku kresťanskej viere. A pretože sa k nej hlásil aj on sám, zomrel mučeníckou smrťou. Zvlášť pozoruhodné bolo Justínovo ocenenie pre pravdu a jeho smelé vydávanie svedectva tvárou v tvár prenasledovaniu, pretože takéto vlastnosti nachádzame dnes v živote pravých nasledovníkov Ježiša. — Príslovia 2:4–6; Ján 10:1–4; Skutky 4:29; 3. Jána 4.