Zvestovatelia Kráľovstva rozprávajú
Jehova odmeňuje verného mladíka
VERNÍ mladí ľudia sú veľmi cenní v Jehovových očiach. Nasledujúca skúsenosť jedného verného mladého muža by mala povzbudiť iných mladých, aby si zachovávali rýdzosť, keď slúžia Jehovovi.
V Argentíne istý jedenásťročný chlapec spolu s mladším bratom študovali so starou matkou knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Rodičia chlapcov ihneď prejavili odpor a zakázali chlapcom chodiť na zhromaždenia do sály kráľovstva. Aby chlapci mohli navštevovať zhromaždenia, preliezali cez okno v kúpeľni, zoskakovali na dvor, prechádzali cez múr na susedov dvor, a tak sa dostávali do sály kráľovstva. Potom niekto povedal ich matke, že navštevujú zhromaždenia Jehovových svedkov. Matka sa im vyhrážala bitkou, čo zastrašilo mladšieho chlapca, takže prestal študovať. No starší pokračoval. Päť rokov sa mu darilo chodiť na zhromaždenia bez toho, že by to rodičia vedeli.
Keď mal 16 rokov, chcel ísť na strednú školu, ktorá nebola v jeho domovskom meste. Keby bol preč z domu, mal by väčšiu voľnosť, aby sa mohol venovať pravde. Jeho rodičia súhlasili, aby tam šiel, a počas troch mesiacov šlo všetko dobre. Potom riaditeľ školy oznámil rodičom, že ich syn nezdraví zástavu a nespieva štátnu hymnu. Tento mladý muž bol schopný vydať vynikajúce svedectvo pred riaditeľom, svojimi rodičmi, sekretárkou, právnikom a desiatimi profesormi, ako aj zdôvodniť, prečo mu to svedomie nedovoľuje robiť. (2. Mojžišova 20:4, 5) Rodičov to veľmi nahnevalo. Matka si zaobstarala revolver s úmyslom, že zastrelí starú matku, ktorú považovala za príčinu toho všetkého. Avšak nikdy ju nemohla nájsť osamote.
Neskôr na návrh jedného rodinného priateľa a so schválením riaditeľa školy sa rodičia rozhodli dať mladíka do nemocnice pre duševne chorých, mysliac si, že psychiatrická liečba ho donúti opustiť svoju vieru. Nemocničný personál odviezol chlapca autom 100 kilometrov ďaleko a podal mu vysoké dávky inzulínu a narkotík, až stratil vedomie. Keď sa prebral, bol úplne dezorientovaný, nikoho nepoznal a utrpel čiastočnú stratu pamäti. Napriek mnohým vyšetreniam lekári nezistili uňho nijakú duševnú poruchu. Nemocnica však pokračovala v liečbe. Keď bol chlapec pri vedomí, stále sa modlil k Jehovovi, aby ho neopustil, a prosil ho o silu vytrvať. Jehova ho ochraňoval a napokon bol z nemocnice prepustený.
Pri jednej príležitosti sa riaditeľ školy opýtal mladíka, či je ochotný vzdať sa svojho postoja. Keď odpovedal záporne, riaditeľ povedal rodičom, aby ho opäť vzali do nemocnice, pretože je pomätenejší ako predtým. Rodičia ho priviedli do jedného penziónu a povedali majiteľke, aby sa postarala o to, že chlapec nebude chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Aké prekvapenie však chlapec zažil, keď rodičia odišli! Majitelia penziónu boli Jehovovi svedkovia! Napokon sa rodičia vzdali psychiatrickej liečby v presvedčení, že lekári ich klamali. Medzitým Najvyšší súd Argentíny rozhodol, že deti Jehovových svedkov nemôžu byť vylúčené zo školy preto, že nezdravia zástavu.
Mal tento verný mladík úžitok z takýchto skúšok? Áno. Hovorí: „Mohol som vydať rozsiahle svedectvo lekárom, profesorom, spolužiakom, rodičom, príbuzným i celému mestu. Moji rodičia trochu zmäkli a teraz majú lepšiu predstavu o svedkoch. Keď sa spätne pozerám na svoje detstvo, vidím, aký úžasný a nežný je náš Boh v starostlivosti o toho, kto mu ostáva verný. Je to presne tak, ako napísal žalmista v Žalme 27:10: ‚I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.‘“
Tento mladý muž má teraz 23 rokov, je ženatý a veľmi činný v Jehovovej službe. Naozaj, Jehovova podporujúca sila je neobmedzená. — Žalm 55:22.