‚Siať so slzami a žať s radostným volaním‘
Rozpráva Mijo Idei
„Zomieram! Zomieram! Pomôž mi!“ Môj otec kričal s vypätím všetkých síl. Jeho hlas napĺňal vzduch, keď som sa rútila von z domu. Bola polnoc a môj otec mal srdcový záchvat. Bežala som k strýkovi, ktorý býval neďaleko, ale keď sme sa vrátili, otcov pulz už viac nebolo možné nahmatať.
TO SA stalo 14. decembra roku 1918. Vo veku trinásť rokov som zostala bez rodičov. Matka zomrela, keď som mala sedem rokov. Keďže som oboch rodičov stratila vo svojom živote tak skoro, začala som si klásť otázky: ‚Prečo ľudia zomierajú? Čo sa deje po smrti?‘
Keď som vychodila školu pre učiteľov, stala som sa učiteľkou v Tokiu a učila som na šinagawskej základnej škole. Neskôr ma známa predstavila jednému mladému mužovi, Motohirovi, za ktorého som sa vo veku dvadsaťdva rokov vydala. Počas uplynulých šesťdesiatštyri rokov sme spolu prežívali príjemné i trpké chvíle života. Čoskoro sme sa presťahovali na Tchaj-wan, ktorý bol vtedy pod japonskou nadvládou. V tom čase som nemala ani potuchy, že v tejto krajine nájdem dôvod na radostné volanie.
Poznávame pravdu
Na jar roku 1932, keď sme bývali na okraji mesta Čiai v strednom Tchaj-wane, navštívil nás istý muž menom Saburo Očiai. Poukázal na to, že biblické proroctvá zahŕňajú sľub vzkriesenia mŕtvych. (Ján 5:28, 29) Aká nádherná vyhliadka! Tak veľmi som si priala znovu vidieť svoju matku a otca. Pre logické argumenty, rozumné vysvetlenie a pevné biblické dôkazy znelo to, čo rozprával, ako pravda. Čas nám rýchlo plynul pri rozhovore o Biblii, čo trvalo celý deň. Biblia sa zrazu stala pre mňa príťažlivou knihou.
Pán Očiai čoskoro odišiel na ďalšie miesto a zanechal nám knihy ako napríklad Stvorenie, Harfa Božia, Vláda, Proroctvo, Svetlo a Zmierenie, ktoré vydala Biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža. Pohrúžila som sa do ich čítania a ako som čítala, cítila som potrebu povedať o tom, čo čítam, druhým. Ak Ježiš začal svoju službu vo svojom domovskom meste Nazarete, prečo by som nemala začať tam, kde bývam? Navštívila som svoju najbližšiu susedu. Nikto ma neučil, ako sa má zvestovať, a tak som išla z domu do domu s Bibliou a knihami, ktoré som prečítala, a zvestovala som, ako som najlepšie vedela. Ľudia reagovali priaznivo a prijímali časopisy. Požiadala som Spoločnosť Todaiša, ako sa v tom čase nazývala v Japonsku Spoločnosť Strážna veža, aby mi zaslala 150 výtlačkov brožúry s názvom Kráľovstvo, nádej sveta, a rozšírila som ich.
Jedného dňa mi istý človek, ktorý prijal literatúru, povedal, že hneď ako som odišla, prišla polícia a knihy zhabala. Onedlho nato prišli do môjho domu štyria tajní policajti a zhabali všetky moje knihy a časopisy. Nechali iba Bibliu. Počas piatich rokov som nestretla nikoho z Jehovovho ľudu, ale oheň pravdy mi v srdci stále horel.
Potom prišiel december 1937! Navštívili nás dvaja kolportéri z Japonska. Celá užasnutá som sa spýtala: „Ako ste sa o nás dozvedeli?“ Povedali: „Máme tu vaše meno.“ Jehova sa na nás rozpomenul! Dvaja svedkovia, Joriiči Oe a Jošiuči Kosaka, išli asi 240 kilometrov z Tchaj-pej do Čiai na starých bicykloch a svoju batožinu mali dovysoka naloženú na chrbte. Keď sa s nami rozprávali, cítila som sa ako etiópsky eunuch, ktorý povedal: „Čo mi bráni, aby som bol pokrstený?“ (Skutky 8:36) V tú noc, keď prišli, boli sme aj s manželom pokrstení.
Starám sa o uväznených bratov
V roku 1939 sa celým Japonskom prehnala vlna zatýkania Jehovových svedkov. Táto vlna prenasledovania čoskoro zasiahla aj Tchaj-wan. V apríli boli zatknutí bratia Oe i Kosaka. O dva mesiace neskôr sme boli zatknutí aj my. Keďže som bola učiteľka, na nasledujúci deň ma prepustili, ale môjho manžela držali vo väzbe štyri mesiace. Keď bol manžel prepustený, presťahovali sme sa do Tchaj-pej. Keďže sme teraz boli bližšie k väznici, kde boli držaní títo dvaja bratia, ukázalo sa to ako veľmi vhodné.
Tchaj-pejská väznica bola väznicou s prísnymi bezpečnostnými opatreniami. Vzala som oblečenie a jedlo a išla som pozrieť bratov. Najprv sa za štvorcovým, 30 cm širokým okienkom z drôteného pletiva objavil so strážcom a tajným policajtom brat Kosaka. Bol bledý a pery mal červené ako čerstvé jahody. Dostal tuberkulózu.
Potom vyšiel s úsmevom na tvári brat Oe a tváriac sa šťastne, opakoval: „To je dobre, že si mohla prísť.“ Keďže mal žltú a opuchnutú tvár, opýtala som sa ho na zdravie. „Som úplne v poriadku!“ odpovedal. „Toto je veľmi dobré miesto. Žiadne ploštice alebo vši. Dostávame dokonca pohánkové rezance. Je tu celkom ako vo vile,“ povedal. Policajt so strážcom nemohli zadržať smiech a povedali: „Tohto chlapíka Oa nemôžeme zlomiť.“
Opäť uväznení
Dňa 30. novembra 1941, niekoľko dní potom, čo som sa vrátila domov z návštevy bratov, sa okolo polnoci ozvalo búchanie na dvere. Cez posuvné sklenené dvere som videla vrchu podobné obrysy klobúkov. Napočítala som ich osem. Boli to policajti. Vynútili si vstup do nášho domu a prevrátili v dome každý predmet — ale všetko márne. Po hodine prehľadávania zhabali niekoľko fotoalbumov a prikázali nám, aby sme išli s nimi. Spomenula som si, že Ježiš bol zatknutý uprostred noci. (Matúš 26:31, 55–57; Ján 18:3–12) Predstava, že osem mužov robí toľko rozruchu iba kvôli nám dvom, ma pobavila.
Zobrali nás do nejakej neznámej, obrovskej, tmavej budovy. Neskôr sme zistili, že je to tchaj-pejská väznica Hičisei. Posadili nás pred veľký stôl a začal sa výsluch. Znovu a znovu sa pýtali: „Koho poznáte?“ a každý z nás odpovedal: „Nepoznám nikoho.“ Ako sme mohli poznať bratov v Japonsku? Poznali sme iba brata Oa a Kosaku a o iných menách, ktoré sme možno nepriamo počuli, sme mlčali.
Onedlho bolo päť hodín ráno a dvaja tajní policajti ma vzali do mojej cely. Trvalo to istý čas, kým som si zvykla na nové prostredie. Po prvý raz v živote som sa stretla s plošticami. Tento malý hmyz, zameraný na hodovanie na novoprišelcoch, vytrvalo na mňa dorážal napriek tomu, že som ničila každú plošticu, ktorá mi prišla do cesty — pričom ďalšie dve ženy v cele mali od ploštíc pokoj. Nakoniec som sa vzdala a nechala ich, nech sa na mne hostia.
Naším jedlom bol hrnček napoly uvarenej ryžovej kaše, ale mojim ústam to stále pripadalo ako surová ryža. Ku kaši bolo trochu solených listov z daikon (japonskej reďkovky), na ktorých boli ešte stále stopy piesku. Pretože jedlo páchlo a bolo špinavé, nemohla som ho spočiatku stráviť, a prichádzali iní väzni a zjedli ho. Postupne som sa pravdaže prispôsobila, aby som prežila.
Život vo väzení bol strašný. Pri jednej príležitosti som počula muža, ktorý bol podozrievaný zo špionáže a ktorý deň čo deň kričal od toho, ako ho mučili. Videla som tiež v utrpení zomierať človeka v susednej cele. Keďže sa mi to všetko dialo pred očami, prenikavo som cítila, že tento starý systém sa musí skončiť, a moja nádej v Božie sľuby sa stala silnejšou ako kedykoľvek predtým.
Výsluch
Bola som uväznená asi rok a výsluchu som bola podrobená päťkrát. V jeden deň prišiel prokurátor po prvýkrát a bola som odvedená do tesnej vyšetrovacej miestnosti. Prvé, čo povedal, bolo: „Kto je väčší, Amaterasu Omikami [bohyňa slnka], alebo Jehova? Povedzte!“ Chvíľu som premýšľala, ako odpovedať.
„Povedzte mi, kto je väčší, alebo vás budem biť!“ Zlostne na mňa hľadel.
Odpovedala som pokojne: „Úplne na začiatku Biblie je napísané: ‚Na začiatku Boh stvoril nebesia a zem.‘“ Necítila som potrebu niečo dodať. Iba sa na mňa bez slova uprene zahľadel a potom zmenil tému.
Napokon, z akého dôvodu ma držali vo väzbe? Záznam z vypočúvania hovoril: „Sú obavy, že môže zaviesť verejnosť svojou rečou a konaním.“ Pre toto som bola väznená bez súdneho procesu.
Kým som tým všetkým prechádzala, Jehova bol vždy blízko mňa. Vďaka Jehovovej láskavosti som mala Kresťanské grécke písma vreckového vydania. Jedného dňa ich tajný policajt hodil do mojej cely a povedal: „Dovolím vám mať toto.“ Čítala som ich každý deň, kým som sa nenaučila naspamäť to, čo som si prečítala. Príklady odvahy kresťanov z prvého storočia v knihe Skutky sa mi stali veľkým zdrojom povzbudenia. Posilnilo ma aj štrnásť Pavlových listov. Pavol zažil neobyčajne veľké prenasledovanie, ale svätý duch ho vždy podporoval. Také záznamy ma posilňovali.
Veľmi som schudla a zoslabla, ale Jehova ma zachovával, často neočakávaným spôsobom. V jednu nedeľu prišiel tajný policajt, ktorého som nikdy predtým nestretla, s balíčkom zabaleným v šatke. Otvoril dvere cely a zobral ma na dvor. Keď sme prišli k veľkému gáfrovníku, otvoril balíček. A hľa! Vnútri boli banány a buchty. Povedal mi, aby som ich tam zjedla. Tajný policajt podotkol: „Všetci ste veľmi dobrí ľudia. Predsa však musíme s vami takto zaobchádzať. Chcel by som z tejto práce čo najskôr odísť.“ A tak sa voči mne strážcovia a tajní policajti začali správať láskavo. Dôverovali mi a nechávali ma upratovať ich miestnosti a dávali mi rôzne iné druhy práce, ktorú dávali iba dôveryhodným väzňom.
Koncom roku 1942 som bola predvolaná jedným z tajných policajtov, ktorí nás zatkli. „I keď si zaslúžite rozsudok smrti, budete dnes prepustená,“ vyhlásil. Manžel sa vrátil domov asi mesiac pred mojím prepustením.
Obnovenie spoločenstva so svedkami
Kým sme boli vo väzení, vstúpilo Japonsko do druhej svetovej vojny. Potom, v roku 1945, sme počuli, že Japonsko vojnu prehralo, a v novinách sme sa dočítali, že politickí väzni budú prepustení. Vedeli sme, že brat Kosaka následkom choroby vo väzení zomrel, ale okamžite som poslala listy do väzníc v Tchaj-pej, Sin-ču a do ďalších miest a zisťovala som, kde sa nachádza brat Oe. Nedostala som však žiadnu odpoveď. Neskôr som sa dozvedela, že brat Oe bol popravený popravnou čatou.
V roku 1948 sme dostali neočakávaný list zo Šanghaja. Bol od brata Stanleyho Jonesa, ktorý bol do Číny poslaný z Gileádu, novozriadenej misionárskej školy Jehovových svedkov. Jehova sa na nás opäť rozpamätal! Mala som veľkú radosť, že mám toto spojenie s Jehovovou organizáciou. Odvtedy, čo sme videli brata Oa, prešlo sedem rokov. I keď som bola úplne odlúčená, po celý ten čas som rozprávala druhým o dobrom posolstve.
Keď nás brat Jones navštívil po prvýkrát, bol to čas radosti. Brat bol veľmi priateľský. Hoci sme ho nikdy predtým nevideli, mali sme pocit, akoby sme u nás doma vítali veľmi blízkeho príbuzného. Krátko nato odišiel brat Jones cez hory do Tchaj-čungu a môj manžel išiel s ním ako tlmočník. Vrátili sa asi po týždni a počas tejto doby usporiadali jednodňové zhromaždenie a pokrstili asi 300 členov kmeňa Amis žijúceho na východnom pobreží.
Návšteva brata Jonesa bola pre mňa významná aj v inom ohľade. Až dovtedy som zvestovala sama. A teraz bol počas návštevy brata Jonesa pokrstený jeden manželský pár, pričom manžel bol náš domáci. Odvtedy som okrem radosti z oznamovania Kráľovstva veľakrát zažila radosť z robenia učeníkov. Neskôr sme sa presťahovali do Sin-ču, kde nás brat Jones navštívil trikrát, vždy na dva týždne. Nesmierne som sa tešila z tohto užitočného spoločenstva. Pri poslednej návšteve povedal: „Nabudúce privediem svojho spoločníka, Harolda Kinga.“ Ale to „nabudúce“ nikdy neprišlo, pretože krátko nato boli obaja v Číne uväznení.
V roku 1949 prišli na Tchaj-wan Joseph McGrath a Cyril Charles, misionári z jedenástej triedy Gileádu. Rozšírili dielo na Tchaj-wane a náš domov používali ako svoju základňu. Ich príklad ma skutočne povzbudil. Politická situácia ich však prinútila odísť do Hongkongu. Keď v sprievode policajta odchádzali, nemohla som zadržať slzy. „Neplač, Mijo,“ povedal Joe. Dodal: „Ďakujem,“ a podal mi na pamiatku svoje dobre využité gulôčkové pero.
Začínam výchovu dieťaťa
S manželom sme nemali deti, a tak sme adoptovali manželovu neter, keď mala štyri mesiace. Život jej matky bol ohrozený astmou.
V roku 1952 brat Lloyd Barry, ktorý slúžil ako misionár v Japonsku, navštívil Tchaj-wan, aby požiadal o legalizovanie činnosti Jehovových svedkov. Zdržiaval sa u nás a veľmi nás povzbudil. Naša dcéra mala vtedy osemnásť mesiacov. Zodvihol ju a spýtal sa jej: „Aké je Božie meno?“ Prekvapená som sa ho spýtala: „Ty myslíš, že by sme ju mali učiť, i keď je ešte taká malá?“ „Áno,“ odpovedal pevne. Potom mi dal radu o dôležitosti vychovávať dieťa od najútlejšieho veku. Jeho slová: „Je darom od Jehovu na tvoju útechu,“ mi utkveli v pamäti.
Okamžite som začala viesť svoju dcéru Akemi k tomu, aby poznala a milovala Jehovu a aby sa stala jeho služobníčkou. Učila som ju fonetické znaky a začala som troma písmenami e, ho, a ba, ktoré vytvárajú slovo „Ehoba“, čiže Jehova v japončine. Keď dosiahla dva roky, bola už schopná pochopiť, čo jej hovorím. A tak som jej každý večer, skôr než išla do postieľky, rozprávala biblické príbehy. Počúvala so záujmom a pamätala si ich.
Keď mala tri a pol roka, brat Barry nás opäť navštívil a dal Akemi Bibliu písanú v hovorovej japončine. Chodila s Bibliou po izbe a hovorila: „Akemiina Biblia! Akemiina Biblia!“ Potom o niekoľko minút vyhŕkla: „Akemiina Biblia nemá Jehovu! Nechcem ju!“ Odhodila ju. Vyľakaná som si overila obsah. Najprv som si otvorila Izaiáša 42. kapitolu, 8. verš. Meno Jehova tam bolo nahradené slovom „Pán“. Vyhľadala som si ďalšie texty, ale božské meno, Jehova, som nemohla nájsť. Akemi sa utíšila, keď som jej znovu ukázala Jehovovo meno vo svojej starej Biblii, ktorá bola v archaickej japončine.
Návrat do Japonska
Do Japonska sme sa vrátili v roku 1958 a spojili sme sa so zborom Sannomija v Kóbe. Keďže som mala tak veľa dôvodov byť Jehovovi vďačná, chcela som túto vďačnosť vyjadriť tým, že sa stanem priekopníčkou — služobníčkou Jehovových svedkov celým časom. Dávala som do priekopníckej služby všetky svoje sily. Tak som mohla viesť veľa domácich biblických štúdií a okúsila som radosť z toho, že som pomohla asi 70 až 80 ľuďom prísť k pravde. Istý čas som mala dokonca prednosť slúžiť ako zvláštna priekopníčka a zatiaľ čo som sa starala tiež o manžela a dcéru, pracovala som každý mesiac viac ako 150 hodín vo zvestovateľskej službe.
Keďže sme žili na Tchaj-wane viac ako tridsať rokov, život v Japonsku bol kultúrnym šokom a prežila som niekoľko trpkých chvíľ. Vtedy sa mi Akemi stala útechou a oporou, tak ako mi pred rokmi povedal brat Barry. Keď som bola skľúčená, hovorievala mi: „Mami, buď odvážna. Jehova zaobstará východisko.“ „Áno, zaobstará, však?“ odpovedala som a pevne som ju objala. Aký to bol zdroj povzbudenia! Ako by som mohla neďakovať Jehovovi!
Svoju dcéru dávam ako obeť Jehovovi
Akemi sa stala zvestovateľkou, keď mala sedem rokov, a pokrstená bola, keď mala dvanásť rokov, v lete roku 1963. Snažila som sa stráviť s ňou toľko času, koľko len bolo možné. (5. Mojžišova 6:6, 7) Keď Akemi dospievala, nastali niekedy ťažké chvíle, ale pomocou znamenitého príkladu a povzbudenia zvláštnych priekopníkov, ktorí boli poslaní do nášho zboru, sa nakoniec jej cieľom stala priekopnícka služba na nových územiach.
Na oblastnom zjazde v roku 1968 hrala v biblickej dráme úlohu Jeftovej dcéry. Ako som sledovala drámu, rozhodla som sa, tak ako Jefta, obetovať svoju jedinú dcéru, ktorú som až dovtedy s láskou opatrovala, Jehovovi pre službu celým časom. Aký bude život bez toho, aby bola moja dcéra nablízku? Bolo to pre mňa ťažké, lebo som mala už viac ako šesťdesiat rokov.
V roku 1970 nastal čas, aby nás naša dcéra opustila. Dostala súhlas od môjho manžela a išla do Kjóta slúžiť ako priekopníčka. Chápala naše pocity, a keď nás opúšťala, zdalo sa, že jej srdce krváca. Ako text na rozlúčku som jej citovala Žalm 126:5, 6: „Tí, ktorí sejú semeno so slzami, budú žať s radostným volaním. Ten, kto nepochybne vychádza plačúc a nesie si plné vrece semena, istotne vojde s radostným volaním a ponesie si svoje snopy.“ Tieto slová sa stali povzbudením aj pre mňa.
Neskôr sa Akemi vydala a pokračovala vo zvláštnej priekopníckej službe so svojím manželom. Od roku 1977, keď bol jej manžel menovaný za krajského dozorcu, slúžia v krajskom diele. Pravidelne rozkladám mapu a „cestujem“ na mape so svojou dcérou. Je mojím potešením počúvať ich skúsenosti a spoznávať prostredníctvom dcéry mnohé sestry.
Mám už osemdesiatšesť rokov. Tie dni, ktoré sa minuli, sú iba ako hliadka počas noci. Nemôžem pracovať toľko, ako predtým, ale zvestovateľská služba mi stále prináša radosť. Keď premýšľam o šesťdesiatich rokoch, ktoré prešli odvtedy, čo som spoznala pravdu, v srdci sa mi rozlieva Boží upokojujúci sľub. Áno, Jehova, ktorý si bude voči verne oddaným počínať vo vernej oddanosti, nám dáva žať hojnú radosť. — Žalm 18:25.