Náboženstvo — prečo oň nie je záujem?
„ČLOVEK bez náboženstva je ako dom bez okien.“ Takto sa vyjadril istý Japonec, keď vysvetľoval potrebnosť náboženského osvietenia svojmu synovi Micuovi. Ten však slová svojho otca nebral vážne. Zdá sa, že v Japonsku, ale aj v iných krajinách, rastie počet ľudí, ktorí cítia podobne. Nevadí im, že sú ‚domami bez okien‘. Majú malý záujem o to, aby do ich života zasvietilo náboženské svetlo.
Keď sa v Japonsku robila akcia Prieskum národnej povahy, 69 percent obyvateľov otvorene priznalo, že sa nepovažujú za nábožných. Medzi mladými ľuďmi je percento ešte vyššie. Podobne i v kedysi zbožnej budhistickej krajine Thajsko 75 percent ľudí, ktorí žijú v mestských oblastiach, vôbec nechodí do budhistických chrámov. V Anglicku za posledných tridsať rokov zatvorili jednu osminu anglikánskych kostolov, pretože neboli využité.
V Japonsku si však stále potrpia na parádne náboženské predmety. Ale vyťahujú ich, tak ako drahé kusy porcelánu, len pri výnimočných príležitostiach — ako sú svadby a pohreby. Náboženstvo sa cení viac pre svoju úlohu v zachovávaní miestnej kultúry a dedičstva po predkoch, než pre duchovné osvietenie. Mnohí sa pozerajú na náboženstvo len ako na akési placebo, neškodný, ale aj neúčinný liek pre slabých a utrápených; iný, zrejmejší úžitok v ňom nevidia. ‚Náboženstvo je dobré, ak naň máte čas a ak máte pocit, že ho potrebujete,‘ hovoria niektorí, ‚ale ak chcete žiť a platiť účty, na to potrebujete veriť v seba.‘
Z čoho pramení takýto nezáujem? Možno uviesť veľa dôvodov. V prvom rade je to sociálne prostredie. Mnohí mladí dostali slabú alebo žiadnu náboženskú výchovu. Nie div, že mnohí z nich, keďže žijú v spoločnosti, ktorá vysoko hodnotí snahu o získanie hmotných vecí, vyrastú na hmotársky zameraných dospelých.
V niektorých krajinách odvrátilo ľudí od náboženstva škandálne správanie chamtivých a nemorálnych televíznych evanjelistov a iných význačných náboženských predstaviteľov, ako aj to, že sa náboženstvá zapletajú do politických záležitostí a vojnových snáh. Názorným príkladom je to, čo sa stalo v Japonsku so šintoistickým náboženstvom. „Od vojny [2. svetovej vojny], ktorá sa skončila v auguste 1945, museli šintoistické svätyne čeliť ťažkej kríze,“ píše Encyklopédia japonských náboženstiev. Šintoizmus, ktorý podnecoval vojnové nadšenie a sľuboval víťazstvo, ľudí sklamal. Rýchlo sa rozšírila filozofia, že nie je žiaden Boh ani Budha.
No mali by sme sa uspokojiť so sebeckým, krátkozrakým názorom — len pre dnešok? Väčšina ľudí má zvedavú myseľ. Chcú vedieť, odkiaľ pochádzajú, kam idú, prečo žijú a ako majú žiť. Žijú z nádeje. Odsúvať nabok otázky o živote alebo ich potláčať myšlienkou, že „tieto veci sú nepoznateľné“, neuspokojuje. Aj ateista Bertrand Russell hovoril o tom, že pociťuje „zvláštnu zúrivú bolesť — hľadanie čohosi, čo je nad tým, čo obsahuje svet“. Pravé náboženstvo môže ukončiť toto hľadanie. Ale ako? Kde nájdeme dôkaz, že nejaké náboženstvo si zaslúži, aby sme ho brali vážne?