Mier — aká je perspektíva?
NAPRIEK novinovým titulkom väčšina z nás si uvedomuje skutočnosť, že ľudstvo má ešte ďaleko k naozajstnému mieru. Odchod cudzích vojsk z Afganistanu ešte nepriniesol mier tejto krajine. A stále sa bojuje na Filipínach, v Sudáne, Izraeli, Severnom Írsku, Libanone a Srí Lanke, keď spomenieme aspoň niektoré krajiny.
Prečo je mier taký nedosiahnuteľný, keď väčšina normálnych ľudí dáva prednosť mieru pred vojnou? Politici sa počas stáročí snažili nastoliť mier rôznymi spôsobmi, ale ich snahy vždy zlyhali. Prečo? Uveďme si niekoľko príkladov.
Mier prostredníctvom náboženstva a zákona
Niektorí ľudia pokladajú za úspešný pokus o dosiahnutie mieru v Rímskej ríši. Pod jej panstvom sa vhodnou kombináciou ustáleného zákona, pružnej správy, hrozivých légií a vhodne umiestnených ciest udržiavala počas niekoľkých storočí medzinárodná stabilita známa ako Pax Romana (Rímsky mier), a to na veľkých územiach západnej Ázie, Afriky a Európy. Nakoniec však Rímska ríša podľahla vnútornému rozkladu a vonkajším vpádom a Rímsky mier sa zrútil.
To ilustruje smutnú skutočnosť o výsledku ľudských snáh. Po nádejnom začiatku obyčajne dochádza k úpadku. Sám Boh povedal: „Sklon ľudského srdca je zlý od jeho mladosti,“ a tento zlý sklon časom obyčajne víťazí. (1. Mojžišova 8:21) Navyše prorok Jeremiáš povedal: „Srdce je zradnejšie ako čokoľvek iné a je na zúfanie. Kto ho môže poznať?“ (Jeremiáš 17:9) Úmysel človeka sa dá ťažko predvídať. Dobré plány jedného môže zmariť žiarlivosť alebo sebecká ctižiadostivosť iných. Alebo sa môže skaziť i sám panovník s ušľachtilými zásadami. Keď sa nad tým zamyslíme, ako by mohli ľudia niekedy nastoliť mier?
V treťom storočí pred n. l. údajne došlo na indickom subkontinente k pozoruhodnému mierotvornému úsiliu. Mocný panovník Aśoka tam vojnou a krviprelievaním vytvoril veľkú ríšu. Potom sa vraj obrátil k zásadám budhizmu. Zriekol sa bojovania a okolo svojej ríše nastaval pomníky s nápismi, ktoré mali jeho poddaným pomáhať viesť lepší život. A v jeho ríši zrejme nastal mier a blahobyt.
Je Aśokova cesta tou pravou cestou k mieru? Nanešťastie nie. Keď cisár zomrel, zomrel s ním aj jeho mier a jeho ríša sa rozpadla. To dokazuje, že aj úsilie schopného panovníka s dobrými úmyslami, časom troskotá, pretože on sám musí zomrieť. O tomto probléme hovoril Kazateľ, keď napísal: „Znenávidel som všetku svoju tvrdú prácu, ktorú som namáhavo konal pod slnkom, a ktorú zanechám tomu, ktorý príde po mne. A kto vie, či sa dokáže ako múdry, alebo ako bláznivý? A predsa prevezme moc nad všetkou mojou tvrdou prácou, ktorú som namáhavo konal a pri ktorej som preukázal múdrosť pod slnkom. Aj to je márnosť.“ — Kazateľ 2:18, 19.
Áno, pre nastolenie trvalého mieru je pre človeka neprekonateľnou prekážkou smrteľnosť. Preto je istotne múdra rada žalmistu: „Nevkladajte dôveru v urodzených ani v syna pozemského človeka, ktorému nepatrí záchrana. Jeho duch vychádza, on sa vracia do svojej pôdy; v ten deň naozaj miznú jeho myšlienky.“ — Žalm 146:3, 4.
Ďalšie úsilie o mier
Aj iné ľudské snahy ukazujú, prečo človek zlyháva v svojom úsilí o nastolenie mieru. Napríklad v desiatom storočí vzniklo v Európe hnutie nazvané Boží mier. Malo chrániť cirkevný majetok a vyplynula z neho akási dohoda o neútočení, ktorá sa do polovice 12. storočia rozšírila na veľkú časť Európy.
Ďalšia koncepcia je označovaná ako „rovnováha síl“. Podľa tejto politiky spoločenstvo národov — napríklad v Európe — zabraňuje vojne tým, že udržiava viac-menej rovnomerné rozdelenie síl medzi štátmi. Ak silnejší národ hrozí slabšiemu, s týmto sa dočasne spojí iný silný národ, aby odstrašil toho, kto pomýšľa na agresiu. Touto politikou boli udržiavané vzťahy v Európe od konca napoleonských vojen do vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914.
Po tejto vojne bola vytvorená Spoločnosť národov ako fórum, kde národy mohli prerokovať svoje spory, namiesto aby začali bojovať. Táto Spoločnosť prestala pôsobiť, keď vypukla druhá svetová vojna, ale po tejto vojne ožil jej duch v Organizácii spojených národov, ktorá existuje dodnes.
Ani jedna z týchto snáh však neviedla k nastoleniu skutočného, trvalého mieru. Kým v Európe existovalo hnutie Boží mier, Európania bojovali s moslimami v krvavých križiackych vojnách. A zatiaľ čo politici sa snažili zachovať v Európe mier na základe rovnováhy síl, viedli vojny a budovali ríše v mimoeurópskych krajinách. Spoločnosť národov nedokázala zabrániť druhej svetovej vojne a Organizácia spojených národov nezabránila surovým masakrám v Kampučii, ani konfliktom v Kórei, Nigérii, Vietname a Zaire.
Skutočne, i tie najlepšie mierotvorné snahy politikov zlyhávali. Panovníci jednoducho nevedia ako nastoliť trvalý mier, lebo sami sú zaťažení smrteľnosťou a ľudskými slabosťami tak svojimi ako aj iných. Ale aj keby tu neboli tieto prekážky, predsa by nemohli nastoliť mier. Prečo? Pre ďalšiu, naozaj mocnú prekážku.
Skrytá sila, ktorá bráni mieru
Biblia hovorí o tejto prekážke slovami: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ (1. Jána 5:19) Ten zlý je satan diabol, nadľudský duchovný tvor oveľa mocnejší než sme my. Za vzburou, lžou a vraždou stál od počiatku satan. (1. Mojžišova 3:1–6; Ján 8:44) Jeho mocný, hoci aj utajený vplyv na svetové záležitosti potvrdzujú ďalší inšpirovaní muži. Pavol ho nazval „bohom tohto systému vecí“, „panovníkom s mocou“. (2. Korinťanom 4:4; Efezanom 2:2) Ježiš ho neraz nazval „panovníkom tohto sveta“. — Ján 12:31; 14:30; 16:11.
Keďže svet leží v moci satana, pre ľudských politikov je nemožné nastoliť trvalý mier. Znamená to teda, že mier nikdy nenastane? Môže vôbec niekto priviesť ľudstvo k mieru?
[Zvýraznený text na strane 5]
Nech vládne akokoľvek múdry a vysoko zásadový panovník, nakoniec zomrie, a vládu často preberú iní, menej schopní a menej zásadoví ľudia
[Zvýraznený text na strane 6]
Najväčšou prekážkou mieru je satan diabol
[Prameň ilustrácie na strane 5]
Foto: U.S. National Archives