Pôvod viery v peklo

PEKLO je slovo, ktorým sa označuje miesto, kde sú odsúdení“, vysvetľuje Nová katolícka encyklopédia. Jedna protestantská encyklopédia hovorí, že peklo je „miesto, kde budú trestaní zlí“.a Ale nielen hlavné cirkvi kresťanstva veria v miesto posmrtného trestu. Vzniklo stáročia pred kresťanstvom.

Peklo, v ktoré verili obyvatelia Mezopotámie

Asi 2000 rokov pred narodením Ježiša Sumeri a Babylončania verili v podsvetie, ktoré nazývali „krajinou, z ktorej niet návratu“. Tento staroveký názor nachádzame v sumerských a akkadských básňach Epos o Gilgamešovi a Ištarina cesta do podsvetia. Opisujú toto miesto mŕtvych ako dom tmy, „dom, ktorý neopustí nikto, kto tam vošiel“.

O podmienkach, ktoré tam vládnu, hovorí jeden staroveký asýrsky text, že „podsvetie je naplnené hrôzou“. Asýrske knieža, ktorému vraj povolili nazrieť do tohto podzemského miesta mŕtvych, povedalo, že pri pohľade na to, čo videlo, „sa mu triasli nohy“. Opísalo Nergala, kráľa podsvetia: „Divoko a zlostne na mňa zareval ako rozbesnená búrka.“

Egyptské a orientálne náboženstvá

Starovekí Egypťania verili v nesmrteľnú dušu a o posmrtnom živote mali svoju vlastnú predstavu. Nová britská encyklopédia (angl.) hovorí: „Egyptské texty opisujúce pohreb, líčia cestu na onen svet plnú hrôzostrašných nebezpečenstiev: sú tam desivé netvory, ohnivé jazerá, brány, cez ktoré možno prejsť len pomocou magických zaklínadiel a pochmúrny prievozník, ktorého zlý úmysel treba zmariť zaklínadlami.“

V indoiránskych náboženstvách sa vyvinuli rôzne názory na posmrtný trest. O hinduizme Univerzálna francúzska encyklopédia (franc.) hovorí: „Existuje množstvo opisov 21 druhov pekla, ktoré si predstavujú stúpenci hinduizmu. Hriešnikov pohlcujú šelmy a hady v mukách ich pečú, režú na kusy, trápia smädom a hladom, varia v oleji alebo drvia v železných a kamenných nádobách.“

Aj džinizmus a budhizmus majú svoje predstavy o pekle, kde sú mučení zatvrdilí hriešnici. Aj zarathustrizmus, založený v Perzii (v dnešnom Iráne), má svoje peklo — chladné, zapáchajúce miesto, kde sú mučené duše hriešnikov.

Je zaujímavé, že podľa egyptskej, hinduistickej, budhistickej a zarathustristickej predstavy mučenie v pekle nie je večné. Podľa týchto náboženstiev duše prežívajú určité obdobie trápenia a potom prechádzajú na akési iné miesto alebo do iného stavu, podľa toho, akú predstavu majú tieto náboženstvá o konci človeka. Ich predstavy sa ponášajú na katolícku predstavu o očistci.

Peklo podľa predstáv Grékov, Etruskov a Rimanov

Starovekí Gréci verili, že duša (psyché, slovo, ktorým označovali aj motýľa) žije ďalej. Ríšu mŕtvych nazývali hádes a verili, že nad ním vládne boh toho istého mena. V knihe Orfeus — všeobecné dejiny náboženstva francúzsky učenec Salamon Reinach o Grékoch napísal: „Všeobecne bol rozšírený názor, že [duša] vstupuje do oblasti pekla po preplávaní rieky Styx na člne starého prievozníka Chárona, ktorý vyžadoval za prevoz obolos (striebornú mincu). Obolos preto vkladali do úst mŕtveho. V podsvetí sa duša objavila pred troma tamojšími sudcami . . .; ak ju odsúdili za zločiny, musela trpieť v tartare . . . Gréci dokonca vymysleli limbus, kde sú deti zomrelé v útlom veku, a očistec, kde sa duše očisťujú akýmsi miernym trestom.“ Podľa knihy The World Book Encyclopedia duše, ktoré skončili v tartare, „trpeli večné muky“.

Aj Etruskovia, ktorí obývali Taliansko pred Rimanmi, verili v posmrtný trest. Slovník náboženstiev (franc.) hovorí: „Etruskovia venovali svojim mŕtvym mimoriadnu starostlivosť, čo sa vysvetľuje ich predstavou o podsvetí. Tak ako Babylončania, aj oni podsvetie považovali za miesto, kde mánovia [duchovia mŕtvych] trpeli v mukách a beznádeji. Úľavu im mohli priniesť len obete zmierenia ich potomkov.“ Iná príručka uvádza: „V etruských hrobkách sú znázornené hrozné scény, ktorými sa inšpirovali kresťanskí maliari pri znázornení pekla.“

Rimania prijali etruské peklo a nazvali ho Orcus a Infernus. Prevzali aj grécky mýtus o Hádesovi, kráľovi podsvetia, a nazvali ho Orcus a Pluto.

Židia a Hebrejské písma

Aké názory mali Židia pred príchodom Ježiša? V Britskej encyklopédii (angl., 1970) o nich čítame: „Od 5. storočia pred n. l. boli Židia v úzkom styku s Peržanmi a Grékmi. Oba tieto národy mali bohato rozvinuté predstavy o posmrtnom živote . . . V Ježišových časoch Židia verili, že zlé duše sú po smrti trestané v gehenne.“ Ale Encyclopaedia Judaica hovorí: „V písme nie je žiaden náznak o takejto predstave gehenny.“

Tento výrok je správny. V Hebrejských písmach naozaj nie je žiaden náznak o tom, že by duša znášala dajaký posmrtný trest v ohnivom pekle. Táto hrozná náuka sa nenachádza v Biblii, ale objavuje sa v babylonských náboženstvách po potope. Učenie o pekelnom treste, ktorého sa zastáva kresťanstvo, vzniklo u raných Babylončanov. Katolícka predstava o očistnom utrpení v očistci pochádza z prastarých egyptských a orientálnych náboženstiev. Limbus prebrali z gréckej mytológie. Modlitby a obete za mŕtvych prijali od Etruskov.

Na akom základnom predpoklade sú vybudované tieto náuky o posmrtnom trápení pri vedomí?

[Poznámky pod čiarou]