Prečo sú deti dobrými vojakmi
ZABÍJAL SI? „Nie.“
MAL SI PUŠKU? „Áno.“
MIERIL SI TOU PUŠKOU? „Áno.“
STRIEĽAL SI? „Áno.“
ČO SA POTOM STALO? „Iba padali na zem.“ — World Press Review, január 1996.
TENTO rozhovor medzi sociálnym pracovníkom a chlapcom vojakom v Afrike, pri ktorom človeku naskakuje husia koža, odkrýva zmätok v mladej mysli bojujúcej o to, aby sa vyrovnala s minulosťou.
V posledných rokoch boli v 25 krajinách zapojené do bojov deti, ktoré ešte nemali 16 rokov. Iba v roku 1988 sa aktívne zúčastnilo vojen asi 200 000 detí. Keďže deti boli dospelými využívané, deti bojovníci sú aj obeťami.
Akú hodnotu majú ako vojaci
V minulosti, keď armády bojovali oštepmi a mečmi, dieťa malo malú šancu prežiť v boji proti dospelému, ktorý mal v rukách podobnú zbraň. Ale teraz je éra ľahkých zbraní. Dnes sa dieťa vyzbrojené samopalom sovietskej výroby AK-47 alebo americkým samopalom M16 vyrovná dospelému.
Tieto zbrane sú nielen ľahké, ale sa s nimi aj ľahko zaobchádza a jednoducho sa udržiavajú. AK-47 môže rozobrať a opäť zložiť aj desaťročný chlapec. A týchto samopalov je tiež dostatok. Samopalov AK-47 sa predalo asi 55 miliónov. V jednej africkej krajine ich predávajú iba po šesť dolárov. Aj samopalov M16 je dosť a sú lacné.
Okrem toho, že deti sú schopné zaobchádzať so samopalmi, ako vojaci sú cenené aj z iných dôvodov. Nežiadajú si žold a zriedkakedy dezertujú. Navyše, deti veľmi túžia zapáčiť sa starším. Ich zmysel pre to, čo je správne a nesprávne, je potlačený túžbou byť prijímaný akoukoľvek oslobodzovacou skupinou či armádou partizánov, ktorá sa im stala „rodinou“.
Mnohé deti bývajú nebojácne. Istý vojenský pozorovateľ v západnej Afrike povedal: „Keďže sa zdá, že [deti] nechápu smrť rovnako ako starší vojaci, je menej pravdepodobné, že sa v beznádejnej situácii vzdajú.“ Jeden libérijský chlapec, ktorého prezývali Kapitán Zabijak, sa vystatoval: „Keď sa veľkí muži otočili a utiekli, my malí chlapci sme zostali a bojovali.“
Napodiv, hoci chlapci sú takí dobrí vojaci, obyčajne ich považujú za najmenšiu stratu. Cez jednu vojnu na Strednom východe nariadili oddielom vojakov z radov detí, aby razili cestu cez mínové polia.
Verbovanie a príprava
Niektoré deti sa pripoja k vojskám alebo k povstaleckým hnutiam preto, lebo hľadajú dobrodružstvo. Okrem toho v prípade, že hrozí nebezpečenstvo a rodiny sú roztratené, vojenská jednotka poskytuje určitý pocit bezpečia a stáva sa náhradnou rodinou. Detský fond OSN hovorí: „Deti, ktoré vyrastali obklopené násilím, to považujú za trvalý spôsob života. Osamotené, osirelé, vyľakané, unudené a frustrované si často napokon zvolia boj.“
Iné deti sa pridajú k armáde preto, lebo sa im možno zdá, že nemajú lepšie východisko. Niekedy, keď je nedostatok potravín a hrozí nebezpečenstvo, pripojiť sa k vojsku sa môže zdať jediným spôsobom, ako prežiť.
Deti sa niekedy môžu považovať za bojovníkov za spravodlivosť, za náboženské presvedčenie alebo za kultúrnu identitu. Napríklad v Peru, kde boli deti nútené pripojiť sa k partizánskym oddielom, prešli dlhým obdobím politického školenia. Často to však ani nie je potrebné. Brian Milne, sociálny antropológ, ktorý pozoroval deti-vojakov v juhovýchodnej Ázii, povedal: „Deti nemajú nijakú doktrínu či ideológiu. Sú iba zvedené jednou alebo druhou stranou a prinútené konať.“
A ďalšie sú donútené pripojiť sa. V niektorých afrických vojnách politické frakcie prepadajú dediny a chytajú deti, ktoré potom donútia pozerať sa na mučenie a popravu vlastnej rodiny alebo sa toho zúčastniť. Niekedy sú deti prinútené zastreliť vlastných rodičov alebo im podrezať hrdlo. Keď sú chlapci takto terorizovaní, vedie ich to k tomu, aby terorizovali iných. Tieto týrané deti často páchajú také kruté veci, aké by nespáchali ani ostrieľaní dospelí vojaci.
Návrat do normálneho života
Pre také deti nie je jednoduché prispôsobiť sa životu bez násilia. Riaditeľ jedného detského centra v istej západoafrickej krajine povedal: „Všetky deti, ktoré sme liečili a liečime, trpia traumou rôzneho stupňa. Znásilňovali, zabíjali a mučili. Väčšina z nich dostávala alkohol alebo drogy, zväčša marihuanu, no niekedy heroín... Viete si predstaviť, aký strašný účinok majú také veci na myseľ detí, pričom niektoré sú osem- alebo deväťročné.“
Rovnaká situácia je v susednej Libérii, kde desaťtisíce detí strávili detstvo terorizovaním vidieckeho obyvateľstva. Pre mladistvých majorov a generálov nie je jednoduché vzdať sa postavenia a moci, ktorú im dodával samopal AK-47. Jeden obyvateľ Somálska povedal: „Ak máte zbraň, môžete prežiť. Ak ju nemáte, neprežijete.“
Deti-vojaci sa často nemôžu vrátiť domov pre represálie alebo preto, že ich zavrhla vlastná rodina. Istý detský poradca v Libérii povedal: „Matky nám hovoria: ‚Nechajte si ho. Nechceme toho netvora vo svojom dome.‘“
Hoci veľa detí sa životu v mieri prispôsobilo, vyžaduje si to veľa lásky, podpory a porozumenia od ľudí, ktorí deti obklopujú. Nie je to jednoduché ani pre deti, ani pre ich rodiny. Jeden sociálny pracovník v Mozambiku vysvetľuje: „Porovnajte si život, keď si môžete vziať čokoľvek, čo chcete, môžete hovoriť iným, čo majú robiť, so životom, keď sa vrátite späť do dediny. Najmä keď máte 17 rokov a neviete čítať a neovládate nijaké remeslo. Ste odsúdený na život v nude. Je to riadne ťažké, musieť sa vrátiť a dovoliť druhým, aby vám hovorili, čo máte robiť a začať opäť chodiť do prvej triedy základnej školy.“
[Rámček/obrázok na strane 5]
Trinásťročný Anwar žije v Afganistane. Ako veterán šiestich bojov po prvý raz zabíjal v siedmom boji. Zblízka zastrelil dvoch vojakov a potom samopalom pichal do tiel, aby sa ubezpečil, že sú naozaj mŕtvi. Keď sa ho opýtali, čo si o tejto príhode myslí, zdalo sa, že Anwara otázka zmiatla. „Bol som rád, že som ich zabil,“ odpovedal.
V tom istom boji zajali Anwarovi spolubojovníci štyroch nepriateľských vojakov. Potom ich zviazali, zaviazali im oči a zastrelili ich. Čo si o tom Anwar myslí? Mladý bojovník zodvihol jedno obočie a odpovedal pomaly, rozvážne, akoby hovoril s nejakým hlupáčikom: „Bol som rád.“
[Rámček/obrázok na strane 6]
Jeden väzeň v západnej Afrike mal byť zakrátko prepustený, no vojenský veliteľ stratil kľúče od pút, ktorými mal väzeň spútané ruky. Veliteľ vyriešil tento problém tak, že nariadil jednému chlapcovi vojakovi, aby väzňovi odsekol ruky. „Vo sne ešte stále počujem krik toho muža,“ hovorí chlapec. „Zakaždým, keď si naňho pomyslím, ľutujem to.“