Napokon som našiel pravdu
Koncom augusta 1939 som sa cestou domov do Budapešti zastavil v Moskve. Sovietsko-nemecký pakt o neútočení bol podpísaný len niekoľko dní predtým, 23. augusta, a steny Kremľa zdobili nacistické zástavy s hákovými krížmi. Prečo som bol v Rusku a čo ma čakalo doma?
NAJSKÔR mi dovoľte vrátiť sa v čase späť, do maďarského mestečka Veszprém, kde som sa 15. januára 1918 narodil. Bol som najstarší zo štyroch detí a naši rodičia dbali na to, aby sme pravidelne chodili do kostola. Keď som mal asi päť rokov, miništroval som pri omši v rímskokatolíckom kláštore. Doma som sa hral so súrodencami na omšu, oblečený v papierovom rúchu, ktoré som si urobil na bohoslužbu.
Keď som mal osem rokov, otec opustil rodinu a matka sa o nás starala spolu so svojou matkou. O rok matka zomrela na rakovinu. V rokoch, ktoré nasledovali, nás deti rozdelili a dali do rôznych sirotincov a detských domovov. Posledný sirotinec, v ktorom som býval, bol blízko Budapešti. Riadili ho Frères Maristes (Bratia Márie), rád francúzskych katolíckych učiteľov. Boha som skutočne miloval, a tak keď som mal 13 rokov, prijal som ponuku vzdelávania v ich náboženskom ráde.
Rozsiahle náboženské školenie
Nasledujúci rok som bol poslaný do Grécka, kde som navštevoval školu Frères Maristes vedenú vo francúzštine a táto škola ma pripravila na povolanie učiteľa. O štyri roky, v roku 1936, som školu skončil s osvedčením, ktoré ma oprávňovalo učiť na základnej škole. Po jej skončení som sa stal bratom v náboženskom ráde a zložil som trojitý sľub chudoby, poslušnosti a cudnosti. Hoci sme my bratia nosili náboženský odev a vyučovali sme katechizmus, nikdy sme neštudovali Bibliu.
V to leto som požiadal o vyučovanie v škole v Číne a mojej žiadosti vyhoveli. Dňa 31. októbra 1936 som odišiel zaoceánskym parníkom z Marseilles vo Francúzsku. Dňa 3. decembra 1936 sme pristáli v Šanghaji. Odtiaľ som pokračoval vlakom do hlavného mesta Peking v severnej Číne.
V horskej oblasti asi 25 kilometrov od Pekingu mal náboženský rád Frères Maristes veľkú školu, internát a hospodárske budovy. Pozemok bol neďaleko cisárovho letného sídla a mal pôvabne upravené záhrady a ovocné stromy. Tam som sa zapojil do intenzívneho štúdia čínskeho a anglického jazyka. No nikdy sme neštudovali Bibliu.
Uprostred zmätku
Začiatkom tridsiatych rokov Japonsko obsadilo Mandžusko, časť Číny. V júli 1937 sa japonské a čínske oddiely zrazili neďaleko Pekingu. Japonci zvíťazili a do novej vlády dosadili Číňanov, ktorých sami vybrali. To viedlo k bojom medzi čínskymi partizánmi a novou vládou.
Keďže náš kláštor mimo Pekingu bol považovaný za francúzske územie, vyhol sa priamemu boju. No zasiahli nás náhodné delové gule a výstrely z pušiek, ktoré poranili niektorých z vyše 5000 Číňanov, čo hľadali útočisko v našom kláštore. A zatiaľ v krajine vládli čínski partizáni.
V septembri 1937 asi 300 ozbrojených čínskych partizánov zaútočilo na naše budovy a hľadali zbrane, peniaze a jedlo. Ja som bol jeden z desiatich Európanov, čo boli odvedení ako rukojemníci. Po šiestich dňoch zajatia som bol medzi prvými prepustenými rukojemníkmi. Ochorel som z pokazeného jedla, a tak som strávil mesiac v nemocnici.
Po prepustení z nemocnice som bol preložený do ďalšej školy spravovanej náboženským rádom, ktorá bola v bezpečnejšej oblasti v Pekingu. V januári 1938 som bol poslaný učiť do Šanghaja, ale v septembri ma poslali späť do Pekingu, aby som učil tam. No po skončení školského roku som neobnovil svoje náboženské sľuby. Sedem rokov som žil nábožným životom a venoval som sa vzdelávaniu, no neuspel som v hľadaní pravdy. A tak som náboženský rád opustil, s cieľom vrátiť sa domov do Budapešti.
V tom čase sa začali zbiehať mraky druhej svetovej vojny. Moji francúzski nadriadení mi radili, aby som išiel transsibírskou magistrálou, ktorá prechádzala časťami Sovietskeho zväzu. Práve na tejto ceste som 27. augusta 1939 dorazil do Moskvy a videl som steny Kremľa ozdobené fašistickými zástavami.
Svet uprostred vojny
Domov do Budapešti som prišiel 31. augusta 1939. Nasledujúci deň vpadlo Nemecko do Poľska a začala sa druhá svetová vojna. Neskôr Nemecko porušilo pakt o neútočení uzavretý so Sovietskym zväzom a 22. júna 1941 vpadla Hitlerova armáda do Sovietskeho zväzu. Prenikli až na predmestia Moskvy, ale mesto nedobyli.
Maďarský panovník podpísal s Nemeckom mierovú dohodu a nemecká armáda mohla slobodne prejsť cez Maďarsko. V roku 1942 som sa oženil a v roku 1943 som bol povolaný do maďarskej armády. V marci 1944 Nemecko vpadlo do Maďarska, pretože Hitler nebol spokojný s maďarskou podporou svojho vojnového snaženia. V tom roku sa nám narodil syn. Moja manželka sa s ním presťahovala na vidiek a žila so svojimi rodičmi, aby sa vyhli ťažkému bombardovaniu.
Vojnový vývoj sa zmenil a 24. decembra 1944 vkročila do Budapešti sovietska armáda. Bol som zajatý a stal som sa ruským vojnovým zajatcom. Tisíce z nás boli prinútené pochodovať asi 160 kilometrov do mesta Baja v Maďarsku. Tam nás natlačili do nákladných vagónov, previezli do Temešváru a dali nás do veľkého koncentračného tábora. Najmenej 20 000 zo 45 000 väzňov zomrelo začiatkom roku 1945 pri epidémii týfusu.
V auguste bolo 25 000 prežijúcich prevezených z tábora k Čiernemu moru. Odtiaľ asi 20 000 bolo deportovaných do Sovietskeho zväzu. No asi 5000 ďalších, ktorí boli chorí — vrátane mňa — sa vrátilo do Maďarska a bolo prepustených. Osem hrozných mesiacov zajatia sa teda skončilo. O niekoľko týždňov som bol opäť so svojou manželkou a synom a vrátili sme sa do Budapešti.
Pre mnohých utrpenie po vojne pokračovalo. Jedlo bolo vzácne a inflácia bola ničivá. Na to, čo v roku 1938 stálo jeden maďarský pengő, bolo treba vyše jedného kvintilióna (1030) pengő v roku 1946! Po čase, keď som získal kancelársku prácu na železnici, sa náš život zlepšil.
Nachádzame pravdu
V roku 1955 sa s mojou manželkou Annou začala rozprávať o Biblii jedna Jehovova svedkyňa, ktorá bývala v našom budapeštianskom dome. Ja som prejavil záujem, keď mi Anna povedala, že Biblia neučí, že peklo je miestom múk. (Kazateľ 9:5, 10; Skutky 2:31) Ako katolík som nikdy neštudoval Bibliu, a to ani vtedy, keď som dostával špeciálne školenie v cirkevných školách. Jednoducho som prijal nebiblické katolícke náuky, ako napríklad náuku o pekelnom ohni. Teraz som si zamiloval biblické pravdy, najmä tie, ktoré sa týkali Božieho Kráľovstva a toho, ako sa splní Božie predsavzatie vytvoriť zo zeme raj. (Matúš 6:9, 10; Lukáš 23:42, 43; Zjavenie 21:3, 4) Cítil som úžasné šťastie, aké som nezažil nikdy predtým.
V tom období boli Jehovovi svedkovia v Maďarsku prenasledovaní a väznení, pretože odvážne učili pravdy o Božom Kráľovstve. Čítal som všetku literatúru svedkov, ktorú som v maďarčine mohol získať, a zaobstaral som si anglické a francúzske publikácie, ktoré neboli preložené do maďarčiny. Aký som bol vďačný, že som sa naučil tieto jazyky!
V októbri 1956 sa Maďari vzbúrili proti komunistickej vláde nastolenej Rusmi. Boje v Budapešti boli silné. Mnohí väzni boli prepustení, medzi nimi aj Jehovovi svedkovia. V tom čase sme boli s manželkou pokrstení, čím sme symbolizovali našu oddanosť Jehovovi Bohu. O týždeň ruské vojská potlačili revolúciu. Svedkovia, ktorí boli prepustení, boli opäť uväznení.
Vzácna výsada
Keďže väčšina svedkov zodpovedných za kazateľské dielo bola vo väzení, prišiel ku mne jeden spolukresťan a spýtal sa, či by som mohol preložiť niečo z našej biblickej literatúry. Najskôr som dostal súkromné listy zo Švajčiarska, v ktorých boli články Strážnej veže písané vo francúzštine. Tie som preložil do maďarčiny a potom sa urobili kópie preložených článkov pre zbory.
Keď v roku 1959 prepustili služobníka maďarskej odbočky Jánosa Konráda po 12 rokoch z väzenia, kde bol pre kresťanskú neutralitu, bol som vymenovaný za prekladateľa. Potom som na preklad dostával anglický materiál. Obyčajne mi ho priniesla kuriérka, ktorej meno som nepoznal. Teda ak by ma chytili a mučili, nemohol som prezradiť jej meno.
Keď som preložil Strážnu vežu, brat Konrád skontroloval jej presnosť. Potom sestry prepísali preložené články strojom na veľmi tenký papier, pričom použili kopírovací papier a robili 12 kópií. Tak mal niekedy každý, kto sa zúčastňoval štúdia Strážnej veže, vlastnú kópiu preberanej látky písanú na stroji. Potom dali svoje kópie inej študijnej skupine. No často sme pre každú študijnú skupinu mohli urobiť len jednu kópiu Strážnej veže. Vtedy museli byť všetci prítomní mimoriadne pozorní a robiť si poznámky, aby mali plný úžitok z biblického rozhovoru.
Od času, keď som v roku 1956 začal prekladať, až do roku 1978 sa Strážna veža v maďarskom jazyku rozširovala len prepisovaním na stroji. Od roku 1978 do roku 1990 sa zabezpečovali cyklostylované kópie Strážnej veže. A akým požehnaním bolo mať od januára 1990 krásne celofarebné časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! vytlačené v maďarskom jazyku!
Za komunistického režimu musel mať každý svetské zamestnanie. A tak som 22 rokov prekladal v tých hodinách, keď som nebol vo svetskom zamestnaní; až kým som v roku 1978 nešiel do dôchodku. Obyčajne som prekladal zavčasu ráno a potom dlho do noci. Po odchode do dôchodku som slúžil ako prekladateľ celým časom. V tom čase každý prekladateľ pracoval doma a pre zákaz bolo ťažké navzájom komunikovať. V roku 1964 polícia naraz prehľadávala domy prekladateľov a zabavovala naše materiály. V nasledujúcich rokoch sme boli často podrobení policajným návštevám.
Úžasné požehnania
V roku 1969 vyhoveli mojej žiadosti o vízum, a tak som mohol s Jánosom Konrádom cestovať z Maďarska do Paríža na medzinárodný zjazd Jehovových svedkov „Mier na zemi“. Aké to bolo požehnanie, stretnúť svedkov z iných krajín a stráviť niekoľko dní v odbočke Jehovových svedkov v Berne vo Švajčiarsku! V roku 1970 mohlo ísť mnoho svedkov z Maďarska na zjazdy do Rakúska a Švajčiarska.
Po rokoch vládnych obmedzení sme v roku 1986 mali náš prvý zjazd povolený štátom a konal sa v Kamaraerdő, v Parku mládeže v Budapešti. Vyše 4000 prítomných malo v očiach slzy radosti, keď zdravili svojich bratov a sestry a keď čítali privítanie, ktoré bolo napísané nad vchodom do parku.
Napokon 27. júna 1989 vláda zákonne uznala Jehovových svedkov. Táto správa bola oznámená v maďarskej televízii a rozhlase a vyvolala radosť našich bratov a sestier. V tom roku sa konali naše prvé oblastné zjazdy bez akýchkoľvek obmedzení, odkedy bolo naše dielo takmer pred 40 rokmi zakázané. Vyše 10 000 bolo prítomných na zhromaždení v Budapešti a ďalšie tisíce sa zúčastnili štyroch ďalších oblastných zjazdov v krajine. Ako ma potešilo, keď som videl, ako bol môj najmladší brat László s manželkou pokrstený v Budapešti!
Potom v júli 1991 sme zažili požehnanie, ktoré prevýšilo všetky naše očakávania — oblastný zjazd na obrovskom Népstadione v Budapešti, kde bolo vyše 40 000 delegátov. Tam som mal výsadu prekladať prednášky členov ústredia v Brooklyne.
Dnes spolu s Annou a s ďalšími vyše 40 našimi drahými bratmi a sestrami pracujeme v nádhernej odbočke Jehovových svedkov na predmestí Budapešti. Tu slúžim v našom prekladateľskom oddelení spolu s vynikajúcim tímom mladších a Anna sa podieľa na domácich prácach.
Náš syn, napriek nášmu úsiliu vštepovať mu biblickú pravdu, ju ako dospelý odmietol. No teraz je pravde priateľsky naklonený a my dúfame, že po čase bude slúžiť Jehovovi.
Spolu s manželkou sme skutočne vďační, že sme našli pravdu o našom milujúcom Bohu, Jehovovi, a že sme mu mohli slúžiť vyše 40 rokov. — Rozprával Endre Szanyi.
[Obrázok na strane 21]
S manželkou