Pohľad na niekoľko slávnych záhrad
ČLOVEK prvý raz spoznal, čo je to Raj, v záhrade umiestnenej v oblasti nazvanej Eden, pravdepodobne blízko jazera Van v dnešnom Turecku. Rieka, ktorá sa rozvetvovala na štyri rieky, zavlažovala záhradu pre Adama a Evu, ktorí ju mali ‚obrábať a starať sa o ňu‘. Aké príjemné by bolo spravovať záhradu, ktorá oplývala ‚každým stromom žiaducim na pohľad a dobrým na jedenie‘! — 1. Mojžišova 2:8–15.
Eden bol dokonalým domovom. Adam a Eva a ich potomkovia mali rozšíriť jeho hranice, pričom ako model mali nepochybne použiť skvelý pôvodný Boží projekt. Časom sa mala celá zem stať rajom naplneným ľuďmi tak, aby všetci mali pocit pohodlia. Ale vedomá neposlušnosť našich prvých rodičov viedla k tomu, že boli z tohto útulného miesta vyhnaní. Je smutné, že všetci ďalší členovia ľudskej rodiny sa narodili mimo tohto domova v Edene.
Avšak Stvoriteľ vytvoril ľudstvo pre život v Raji. Preto je prirodzené, že ďalšie generácie sa snažili obklopiť jeho napodobeninami.
Prvé záhrady
Babylonské visuté záhrady sú považované za jeden z divov starovekého sveta. Vybudoval ich kráľ Nabuchodonozor pred viac ako 2500 rokmi pre svoju médsku manželku, ktorá túžila po lesoch a pahorkoch svojej domovskej krajiny. Na 22-metrovej stupňovitej konštrukcii s oblúkovými klenbami, celej bohato vysadenej, bol dostatok pôdy pre veľké stromy. Kráľovná, ktorej sa cnelo po domove, bola pravdepodobne uspokojená, keď sa prechádzala po plošinách terás podobajúcich sa Edenu.
V sadovníckej úprave vynikalo egyptské úrodné údolie Nílu. The Oxford Companion to Gardens (Oxfordský sprievodca záhradami) hovorí, že „z Egypta pochádzajú najstaršie zobrazenia záhrad na svete a Egypt je miestom výnimočne dlhej... tradície záhradníctva“. Plán sadovníckej úpravy záhrady egyptského úradníka v Tébach datovaný do obdobia okolo roku 1400 pred n. l. zobrazuje rybníky, aleje a pavilóny. Hneď po kráľovských záhradách boli najprepychovejšie chrámové záhrady s hájmi, kvetmi a rastlinstvom zavlažované pomocou kanálov z rybníkov a jazier, v ktorých bolo množstvo vodného vtáctva, rýb a lotosových kvetov. — Porovnaj 2. Mojžišovu 7:19.
Aj Peržania kedysi vynikali vo svete záhrad. Perzské a egyptské záhrady boli také uchvacujúce, že keď sa v štvrtom storočí pred n. l. víťazné vojská Alexandra Veľkého vrátili do Grécka, priniesli si hojnú zásobu semien a rastlín a množstvo nápadov. Aristoteles a jeho žiak Teofrastos zhromažďovali v Aténach stále väčšie množstvo rastlín a založili botanickú záhradu, kde rastliny študovali a zatrieďovali. Mnohí bohatí Gréci, podobne ako predtým Egypťania a Peržania, mali honosné záhrady.
Obyvatelia rímskych miest spájali v obmedzených priestoroch mesta dom so záhradou. Bohatí si budovali veľkolepé oddychové parky pri svojich vidieckych vilách. Dokonca aj krutovládca Nero chcel mať svoj Eden, a preto nemilosrdne vysťahoval stovky rodín, zbúral ich domy a vytvoril si okolo svojho paláca súkromný park veľkosti vyše 50 hektárov. Neskôr, okolo roku 138 n. l., úpravou záhrady pri vile cisára Hadriána pri Tivoli dosiahla rímska sadovnícka úprava svoj vrchol. Okolo tejto vily boli na 243 hektároch parky, vodné nádrže, jazerá a fontány.
Aj starovekí Izraeliti mali záhrady a parky. Židovský historik Josephus píše o príjemných parkoch s množstvom potokov na mieste zvanom Etam približne 13 až 16 kilometrov od Jeruzalema. Etamské parky patrili možno k ‚záhradám, parkom, vodným nádržiam a lesom‘, ktoré, ako hovorí Biblia, ‚si urobil‘ Šalamún. (Kazateľ 2:5, 6) Hneď pri Jeruzaleme bola na Olivovom vrchu Getsemanská záhrada, ktorá sa stala slávnou vďaka Ježišovi Kristovi. Tu Ježiš Kristus nachádzal útočisko, kde mohol nerušene učiť svojich učeníkov. — Matúš 26:36; Ján 18:1, 2.
Od arabských záhrad k anglickým
Keď arabské vojská v siedmom storočí n. l. tiahli na východ a na západ, podobne ako Alexander uvideli perzské záhrady. (Porovnaj Ester 1:5.) Ako píše Howard Loxton, „Arabi zistili, že perzské záhrady sa veľmi podobajú na raj, ktorý bol v Koráne sľúbený pre verných“. Typické arabské záhrady od maurského Španielska po Kašmír boli podľa perzského vzoru rozdelené na štyri časti štyrmi potokmi zbiehajúcimi sa v strede vo vodnej nádrži alebo fontáne, čo pripomínalo štyri rieky Edenu.
V severnej Indii pri jazere Dal v krásnej Kašmírskej kotline mogulskí vládcovia 17. storočia vysadili viac ako 700 záhrad podobných raju. Tie vytvárali žiarivú paletu farieb prerušovanú stovkami fontán, terás a kaskád. Na pavilóne z čierneho mramoru, ktorý na brehu jazera Dal vybudoval Šáhdžahán (staviteľ Tádž Máhalu), je stále nápis: „Ak existuje na tvári zeme raj, je tu, je tu, je tu.“
Niekoľko storočí predtým sa v Európe skončil stredovek a začalo sa 14. storočie, storočie renesancie. Tradícia záhradníctva v Ríme, ktorá bola od začiatku stredoveku v 5. storočí n. l. potláčaná, začala opäť prekvitať — tentoraz pod vedením cirkvi. Kresťanstvo sa pozeralo na záhrady ako na ‚provizórny raj‘. Nákres kláštora z 9. storočia zobrazuje dve záhrady označené ako „Raj“. Záhrady kresťanstva sa zakrátko stali väčšími a veľkolepejšími, ale namiesto toho, aby odrážali duchovné ideály, mnohé sa stali symbolom moci a bohatstva.
Keď francúzsky kráľ Karol VIII. dobyl v roku 1495 Neapol (Taliansko), napísal domov: „Neverili by ste, aké krásne záhrady mám v tomto meste... Zdá sa, že v nich chýba len Adam s Evou, aby z nich bol pozemský raj.“ Keby žil Karol v 17. storočí, videl by na pôde Francúzska obrovské záhrady kráľa Ľudovíta XIV. Kniha The Garden (Záhrada) tvrdí, že záhrady pri Versaillskom paláci „si stále môžu robiť nárok na to, že sú najväčšími a najveľkolepejšími na svete“.
Renesancia však mala novú definíciu raja: Príroda má slúžiť osvietenému človeku, ktorý má urobiť v záhrade poriadok tým, že ju očistí od akejkoľvek divočiny. Stromy a kvety boli všetky presne geometricky usporiadané. A tak rané rímske umenie zaoberajúce sa tvarovaním stromov a kríkov ich orezávaním a formovaním sa tešilo z nesmierneho oživenia.
Potom v 18. a 19. storočí námorné výskumné a obchodné cesty odhalili západnému svetu nové rastliny a predstavy o záhradách. V záhradnej architektúre sa do popredia dostalo Anglicko. „V Anglicku v 18. storočí,“ hovorí The New Encyclopædia Britannica, „začal človek stále viac vnímať svet prírody, ktorého bol časťou. Namiesto toho, že by do sveta prírody vtláčal svoje ľudské geometrické usporiadanie, začal uvažovať o tom, že by on prispôsobil svoj vlastný život svetu prírody.“ V sadovníckej úprave vynikali muži ako William Kent a Lancelot Brown. Brown upravil v Anglicku viac ako dvesto pozemkov. Dvaja muži, ktorí sa stali prezidentmi Spojených štátov, Thomas Jefferson a John Adams, cestovali v roku 1786 po Anglicku a študovali anglické záhrady.
Sadovnícke úpravy na Východe
Čínska záhradnícka tradícia je pre východnú kultúru tým, čím sú tradície Egypta, Grécka a Ríma pre západnú. Náboženstvo Číňanov bolo pôvodne animistické; rieky, skaly a hory považovali za zhmotnených duchov, a preto mali byť ctené. Potom sa v krajine rozšíril taoizmus, konfucianizmus a budhizmus, a tieto náboženstvá si vytvorili svoju vlastnú podobu záhrad.
Na druhej strane Japonského mora si Japonci vyvinuli svoj vlastný štýl záhrad, v ktorom tvar je dôležitejší ako farba a všetky veci majú svoje presne určené miesto. V snahe zachytiť na obmedzenom priestore krásu a rozmanitosť prírody záhradník starostlivo umiestňuje skaly a s pedantnosťou vysádza a formuje svoju záhradu. To je zjavné z bonsaja (čo znamená „črepníková rastlina“) čiže z umenia vypestovať miniatúrne stromy alebo možno skupiny stromov s presnými tvarmi a proporciami.
Hoci tento štýl sa môže odlišovať od svojho západného náprotivku, aj záhrady na Východe odrážajú túžbu po Raji. Napríklad v Japonsku v období Heian (794–1185), ako píše Wybe Kuitert, historik so zameraním na japonské záhrady, sa záhradníci pokúsili vytvoriť atmosféru „raja na zemi“.
Všeobecne rozšírený vzťah k záhradám
Vzťah k záhradám je všeobecne rozšírený, bol zjavný dokonca aj medzi kmeňmi lovcov a zberačov, ktoré žili v „prírodných“ záhradách — v džungliach, lesoch a v stepiach. Čo sa týka „Aztékov v Mexiku a Inkov v Peru“, Britannica hovorí, že „dobyvatelia podali správu o starostlivo upravených záhradách s terasovitými vyvýšeninami, hájmi, fontánami a okrasnými rybníkmi... nelíšiacimi sa od dnešných záhrad na Západe“.
Staroveké háje po oboch stranách Nílu, sadovnícke úpravy na Východe, dnešné mestské parky a botanické záhrady — čo odhaľujú? Túžbu ľudí po Raji. O tejto „nostalgii po Raji“ pisateľ Terry Comito napísal: „Záhrady sú miesta, kde sa ľudia cítia ako doma.“ A ktorý človek by nemal radosť, keby mohol povedať: ‚Môj domov je ako záhrada Eden‘? Ale je celosvetový Eden — a to nie iba pre bohatých — len sen? Alebo je to budúca skutočnosť?
[Obrázok na strane 7]
Umelcova predstava babylonských visutých záhrad
[Obrázok na strane 7]
Typická záhrada v Japonsku
[Obrázok na strane 7]
Versailles, Francúzsko
Počas celej histórie ľudia túžili po Raji
[Prameň ilustrácie]
French Government Tourist Office/Rosine Mazin