Čo o tom hovorí Biblia?

Čiemu vedeniu môžete dôverovať?

„JE ČAS ísť!“ oznámi otec svojmu päťročnému synčekovi. Otec vystrie ruku a synček bez váhania natiahne svoju malú ručičku a chytí sa otca za prsty. Kamkoľvek cesta vedie, dieťa dôveruje vedeniu rodiča a nasleduje ho s dôverou. Bez ohľadu na to, čo sa azda stane, dieťa bude stále silne stískať otcovu ruku.

Keďže žijeme v dňoch ekonomickej, politickej a osobnej neistoty, neuvítali by ste takú ruku, ktorá by vás viedla, ak by patrila niekomu, komu by ste mohli bezvýhradne dôverovať? Žijeme však v čase, keď bezcharakterní ľudia využívajú tých, ktorí sú neskúsení. Je teda dobrý dôvod byť opatrný v tom, komu dôverovať. Možno ste v minulosti zažili veľké sklamanie, keď niekto, na koho vedenie ste sa spoliehali, vás sklamal.

A predsa nás Biblia povzbudzuje, aby sme vložili dôveru v Boha. „Veď tvoju pravicu stískam ja, Jehova, tvoj Boh, Ten, ktorý ti hovorí: ‚Neboj sa. Ja sám ti pomôžem,‘“ zaznamenal prorok Izaiáš. (Izaiáš 41:13) A apoštol Peter radí: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás povýšil v patričnom čase, a uvrhnite naňho všetku svoju úzkostlivú starosť, lebo sa o vás stará.“ — 1. Petra 5:6, 7.

Napriek tomu sa právom môžete pýtať: ‚Aký dôvod mám na to, aby som vložil dôveru v Božie vedenie?‘ Nasledujúce rozumné dôvody nachádzame v zázname o starovekom Izraeli.

Božia ruka riadi Boží ľud

Sled udalostí, ktoré vyvrcholili v noci 14. nisana 1513 pred n. l., zlomil odpor despotického faraóna, ktorý nútil Izraelitov tvrdo pracovať, a Egypťanov, takže prepustili Boží ľud, Izraelitov, z otroctva. (2. Mojžišova 1:11–13; 12:29–32) Pätnásteho nisana sa rozradostený izraelský národ na svojej ceste do Zasľúbenej krajiny vydal smerom k pustatine. Najpriamejšia cesta viedla severne od Memfisu, pozdĺž pobrežia Stredozemného mora, popri krajine obývanej obávanými Filištíncami a ďalej do Zasľúbenej krajiny. Boh však mal na mysli inú cestu. — 2. Mojžišova 13:17, 18; 4. Mojžišova 33:1–6.

Boh poskytol starovekému izraelskému národu viditeľné vedenie v podobe oblakového stĺpu cez deň a ohnivého stĺpu v noci. (2. Mojžišova 13:21, 22) Okrem tohto nadprirodzeného javu Jehova používal ako svojho pozemského zástupcu verného muža Mojžiša. (2. Mojžišova 4:28–31) Existoval teda nepopierateľný dôkaz, že Božia ruka vedie Izraelitov.

V Etáme, na ich druhom mieste táborenia, „na okraji pustatiny“, Jehova nariadil Mojžišovi, aby sa obrátili a utáborili na pobreží Červeného mora pri Pihachiróte. (2. Mojžišova 13:20) Tento zdanlivo nevysvetliteľný presun podnietil faraóna k záveru, že Izraeliti „putujú v zmätku krajinou“. Faraón tak získal smelosť a zmenil svoj postoj. Teraz bol rozhodnutý znovu zotročiť Izraelitov, a tak zhromaždil svoju armádu a začal ich prenasledovať. — 2. Mojžišova 14:1–9.

Tým, že Mojžiš začal viesť národ iným smerom, zjavne do nížiny, ktorá viedla dolu k Červenému moru, zdalo sa, že voviedol Izraelitov do pasce medzi vrchy, ktoré boli po oboch stranách tábora pri Pihachiróte, Červené more a približujúcu sa faraónovu armádu. Zdalo sa, že Izraeliti sa stali ľahkým terčom na rýchle podmanenie alebo vyhladenie.

Ako to zapôsobilo na Izraelitov? Dokážu dôverovať Jehovovmu vedeniu? Navonok sa javilo, že situácia je beznádejná. Preto niektorí dostali panický strach. Iní zasa začali reptať proti Mojžišovi. Niektorí boli dokonca odhodlaní vzdať sa a vrátiť sa do egyptského otroctva! — 2. Mojžišova 14:10–12.

Pevne sa držte Božej ruky!

Izraeliti mali v tejto situácii prejaviť Všemohúcemu dôveru, akú prejavuje dieťa. Aj keď to národ ako celok nevedel, Jehova mal dobrý dôvod, prečo nariadil Mojžišovi prejsť cez Červené more pri Pihachiróte. Tým, že Jehova začal viesť Izraelitov na ich ceste do Zasľúbenej krajiny smerom na juh od krajiny Filištíncov, prejavil láskyplné pochopenie. Bolo takmer isté, že po 215 rokoch v Egypte Izraeliti neboli pripravení na vojnu s národom krutých bojovníkov. Preto Jehova vybral cestu, na ktorej by zabránil takémuto boju.a — 2. Mojžišova 13:17, 18.

Oslobodenie národa a porážka faraóna a jeho armády v Červenom mori priniesli úžasné svedectvo o Božej zachraňujúcej moci. Okrem toho, akí vďační boli Izraeliti, ktorí sa nepustili Božej ruky, hoci nechápali dôvod, prečo ich Boh vedie určitou cestou! Pevne sa držali Božej ruky a videli zázračné rozdelenie Červeného mora, ako aj vyhladenie svojich nepriateľov. Ich dôvera v Jehovovo vedenie bola odmenená. — 2. Mojžišova 14:19–31.

Uvažujme opäť o príklade dieťaťa, ktoré sa drží ruky rodiča. Ako reaguje dieťa, keď sa znepokojí? Namiesto toho, že by sa pustilo otcovej ruky alebo povolilo stisk, ešte silnejšie zovrie otcove prsty svojou malou ručičkou. Tým dáva najavo neochvejnú dôveru, že rodič mu poskytne spoľahlivé vedenie a silu v ťažkostiach.

Podobne, keď zažívame v živote úzkosť, potrebujeme zosilniť naše zovretie, ešte viac dôverovať v Božie vedenie! Jeho Slovo, Biblia, sa nám môže stať svetlom, ktoré nás bude viesť. (Žalm 119:105) Pamätajme aj na to, že s dôverou súvisí trpezlivosť. Musíme preto dať Jehovovi čas na vyriešenie vecí, aj keď nejaký čas možno úplne nerozumieme, prečo nás Jehova vedie určitým smerom. Áno, môžeme dôverovať Božiemu vedeniu. — 2. Mojžišova 15:2, 6; 5. Mojžišova 13:4; Izaiáš 41:13.

[Poznámka pod čiarou]