„Beda, beda, ty veľké mesto“

ZDALO by sa, že zo všetkých miest na svete, ktoré o sebe tvrdia, že sú veľké, by žiadne nemalo mať väčšie právo to tvrdiť než tie, ktoré sú z náboženského hľadiska považované za posvätné. No slová „beda, beda“ naznačujú, že náboženskému mestu, ktoré Zjavenie 18:10 nazýva „veľké“, očividne chýba božské schválenie, ako uvidíme ďalej.

Priechod do nesmrteľnosti?

Posvätné hinduistické mestá v Indii sa nazývajú tírthas, čo znamená „priechody“ alebo „brody“. Mnohé z nich, napríklad Banáras (nazývaný aj Benáres, Kasi alebo Váránasí), sa nachádzajú na brehoch riek. Chápu sa však nie ako doslovné priechody, ale skôr ako duchovné brody, ktoré údajne umožňujú ľuďom bezpečne prejsť cez vody života na druhú stranu do lepšieho života.

Jedna encyklopédia hovorí: „Váránasí je jedným z najstarších nepretržite obývaných miest na svete... prvá árijská usadlosť v údolí stredného toku Gangy.“ Už v druhom tisícročí pred n. l. bolo náboženským strediskom. I keď je to hinduistické mesto, jeho meno sa vyskytuje aj v budhistických a islamských letopisoch. V 6. storočí pred n. l., keď bol Banáras hlavným mestom kráľovstva Kasi, neďaleko neho Budha predniesol svoju prvú kázeň. Islam vstúpil na scénu roku 1194, keď mesto ovládli moslimovia.

Banáras, ktorý sa nachádza v severnej Indii na rieke Gange, je jedným zo siedmich najsvätejších hinduistických miest v krajine. Na jeho území bolo pridelené symbolické miesto každému hinduistickému bohu a všetkým veľkým tírthas. Preto The Encyclopedia of Religion nazýva toto mesto „mikrosvetom indického posvätného zemepisu“. Dodáva: „Intenzita moci, ktorá pochádza zo symbolického zhromaždenia bohov, tírthas a mudrcov na tomto jednom mieste, urobila z Banárasu najviac velebené pútnické miesto v Indii.“

Hindovia považujú Banáras za najpriaznivejšie miesto smrti. Obľúbený zvrat Kásjám maranam muktih znamená „Smrť v Kasi je oslobodením“. Tradícia hovorí, že každý, kto tam zomrie, bude poučovaný samým Šivom, čo sa rovná preneseniu „cez záplavu samsáry na ‚vzdialený breh‘ nesmrteľnosti“.a

Ganga, tak ako iné rieky kdekoľvek na zemi, sa na svojej ceste kľukatí okolo prosperujúcich miest, a pritom so sebou odnáša ich splašky a chemikálie. Okrem toho, nábožní hindovia denne hádžu do rieky približne 10 000 mŕtvol, ako im káže náboženská tradícia. A pútnici, nedbajúc na zjavné nebezpečenstvo ochorenia, zároveň schádzajú po schodoch na brehoch rieky, aby sa zúčastnili náboženského kúpeľa. Je to naozaj cesta k nesmrteľnosti?

Nakoľko večné je „Večné mesto“?

Iná rieka, kedysi pravdepodobne nazývaná Albula pre čistotu jej vôd, preteká jedným náboženským mestom v Európe, „Večným mestom“ na siedmich pahorkoch. Táto rieka, ktorá už dávno stratila svoju čistotu, je teraz známa ako Tiber. A mesto sa už dávno rozrástlo za svojich sedem pahorkov. Napriek tomu „dedičstvo minulosti, ktoré v Ríme pretrváva, nie je prekonané v žiadnom inom meste Západu“, uvádza The New Encyclopædia Britannica.

Desiatky pomníkov a historických budov vydávajú svedectvo o tomto dedičstve. Je udivujúce, že vôbec pretrvali, keď vezmeme do úvahy, koľko ráz bolo toto mesto dobyté a vyplienené — začiatkom štvrtého storočia pred n. l. Galmi a v našom letopočte Vizigótmi roku 410, Vandalmi roku 455, Normanmi roku 1084, cisárskym žoldnierskym vojskom roku 1527, Napoleonovou armádou roku 1798 a Nemcami a Spojencami počas druhej svetovej vojny.

Hoci pôvodné opevnené mesto Rím tvorí iba 4 percentá z celkovej rozlohy dnešného mesta, je to ten Rím, do ktorého sa hrnú milióny turistov, aby si ho prezreli, lebo väčšina pamiatok sa nachádza tam. Ďalšou turistickou atrakciou, aspoň začiatkom roku 1993, bola výstava „Sixtus V. a Rím“. Sixtus, ktorý bol pápežom od roku 1585 do roku 1590, zanechal takú trvalú pečať na podobe Ríma, že bol nazvaný „otcom moderného projektovania mesta“. Na objasnenie, prečo Sixtus V. pretvoril Rím, noviny The European napísali: „Po prvé, aby zaistil pevný architektonický základ na upevnenie moci Vatikánu proti protestantskej hrozbe... Po druhé, aby z Ríma, ktorý bol ešte v mnohých ohľadoch vidieckym trhovým mestom, urobil dôstojné sídlo Nového Jeruzalema.“

Mesto Vatikán, malá enkláva Ríma, vyhlasuje, že je týmto „sídlom Nového Jeruzalema“. V roku 1929 podpísala fašistická talianska vláda Lateránsku zmluvu, čím uznala suverenitu Vatikánu. Odvtedy pápež vládol nad týmto mestom s absolútnou výkonnou, zákonodarnou a sudcovskou právomocou. Vatikán má vlastný poštový a telefónny systém a vlastnú armádu vrátane uniformovanej švajčiarskej gardy, ktorá je zodpovedná za ochranu pápeža. Ale čo chcú turisti vidieť predovšetkým, je bazilika sv. Petra, po stáročia najväčší chrám v takzvanom kresťanstve. Túto povesť stratila v roku 1989, keď bola dokončená bazilika v Yamoussoukro (Pobrežie Slonoviny).

The New Encyclopædia Britannica hovorí, že „byť obyvateľom Ríma, to počas 1000 rokov znamenalo mať kľúče od sveta, žiť v bezpečí, s pocitom hrdosti a v relatívnom pohodlí“. To však už neplatí! Politická korupcia v Ríme a náboženská stagnácia vo Vatikáne dokázala, že takzvaná sláva včerajška nie je večná.

Najsvätejšie miesto islamu

Asi miliarda moslimov na celom svete považuje Mekku za „sídlo božskej, anjelskej, prorockej a sľubnej ľudskej aktivity už od samého okamihu stvorenia“.b Podľa islamu je to miesto, kde sa začalo stvorenie, kde Abrahám postavil prvý dom uctievania a kde zobral svoju konkubínu Hagar a ich spoločného syna Izmaela.

Oveľa neskôr, pravdepodobne okolo roku 570 n. l., sa Mekka (Saudská Arábia) stala miestom, kde sa narodil prorok Muhammad. Jeho učenie sa najprv stretlo len s malým ohlasom. Mekka bola oázou pre karavány na obchodnej ceste medzi Indiou a Európou a mocní mekkskí kupci sa báli, že jeho náboženské reformy by mohli viesť k spomaleniu ekonomického vývoja. Keď sa tam prorokovi nepodarilo získať pozície, zamieril do Jathribu, mesta nachádzajúceho sa vyše 300 kilometrov na severovýchod, ktoré sa neskôr stalo známe ako al-Madína (Medina). No roku 630 n. l. sa vrátil do Mekky, zmocnil sa jej a urobil z nej duchovné stredisko islamu.

Dnes je Mekka bohatým mestom s mnohonárodnostným obyvateľstvom, hoci tam môžu bývať iba moslimovia. Počas dhú’l-hidždža, svätého mesiaca putovania, ju navštevujú milióny moslimov, aby si splnili náboženskú povinnosť hadždž. V Mekke idú pútnici do Posvätnej mešity, kde sedemkrát obchádzajú okolo malej svätyne nachádzajúcej sa blízko stredu nezastrešeného nádvoria mešity.

Touto svätyňou je Kaaba, stavba v tvare kocky, obvykle zakrytá veľkým závesom z čierneho brokátu, ktorá obsahuje posvätný čierny kameň. Moslimovia veria, že ho dostal Adam na odpúšťanie hriechov, keď bol vyhnaný z raja. Kameň bol vtedy údajne biely. Podľa moslimskej tradície bola pôvodná Kaaba zničená v potope za dní Noacha, ale čierny kameň sa zachoval a neskôr ho anjel Gabriel dal Abrahámovi, ktorý potom opäť postavil Kaabu a vrátil čierny kameň na jeho pravé miesto. Moslimovia sa pri modlitbe päťkrát za deň otáčajú smerom ku Kaabe — podľa islamu k najsvätejšiemu miestu na zemi.

Na nádvorie Posvätnej mešity vedie dvadsaťštyri brán, ale tradičným vchodom pre pútnikov je Brána pokoja, umiestnená v severnom rohu. Situácia v čase hadždža však nie je vždy pokojná. V roku 1987 sa islamskí odštiepenci pokúsili získať nadvládu nad mešitou. Poriadok bol síce čoskoro obnovený, ale kým sa to podarilo, vyše 400 moslimov bolo zabitých a asi 650 ich bolo zranených. Taký očividný nedostatok pokoja v najsvätejšej zo všetkých islamských svätýň je poľutovaniahodný, no moslimovia čerpajú útechu z islamskej náuky, podľa ktorej každý, kto zomrie na hadždži, získava ihneď prístup do neba.

Vlastníctvo dvojnásobného pokoja?

Názov Jeruzalema, ktorý Židia a takzvaní kresťania považujú za sväté mesto a moslimovia za tretie najsvätejšie miesto na zemi (za Mekkou a Medinou), znamená „vlastníctvo dvojnásobného pokoja“. Od roku 1070 pred n. l. bolo hlavným mestom starovekého Izraela, hoci existovalo už takmer 900 rokov predtým pod názvom Sálem. (1. Mojžišova 14:18) Toto administratívne centrum národa sa nachádzalo na strategickom mieste, rozložené medzi pahorkami vo výške asi 750 metrov nad hladinou mora, čo ho v tom čase robilo jedným z najvyššie položených hlavných miest na svete.

V štvrtom storočí pred n. l. sa Jeruzalem dostal pod grécku nadvládu. V druhom storočí pred n. l. bol v rastúcej miere pod vplyvom rozpínajúcej sa rímskej moci. Za vlády Herodesa Veľkého Jeruzalem prekvital. Časť múru ohraničujúceho nádvorie chrámu, ktorý postavil Herodes, ešte stále stojí a teraz je známa ako Západný múr (Múr nárekov). Židia sa pokúšali zhodiť rímske jarmo, a preto v apríli 70 n. l. rímska armáda zaútočila na Jeruzalem. O necelých päť mesiacov už mesto a jeho chrám ležali v troskách.

Podľa jedného výpočtu bol Jeruzalem dobytý 37 ráz. Výsledkom bolo v mnohých prípadoch buď jeho čiastočné, alebo jeho úplné zničenie. Ale na mieste starého Jeruzalema vždy vyrástol nový Jeruzalem. A tak asi roku 130 n. l. cisár Hadrián nariadil, aby bolo postavené nové mesto, pomenované Aelia Capitolina. Bezmála dve storočia nebolo žiadnemu Židovi dovolené doň vstúpiť. Potom, v prvej polovici siedmeho storočia n. l., ovládli mesto moslimovia a neskôr na mieste alebo blízko miesta bývalého chrámu postavili Skalný dóm.

Dnešný štát Izrael bol založený roku 1948 a v roku 1949 bol Jeruzalem rozdelený medzi Izrael a Jordánsko. No v roku 1967 sa Izraelčania počas šesťdňovej vojny zmocnili jeho východnej polovice. Odvtedy mesto modernizovali, zatiaľ čo sa pokúšali zachovať jeho historickú neporušenosť. V roku 1993 mal Jeruzalem vyše pol milióna obyvateľov.

Keďže sa tri významné náboženstvá sveta zhodne pozerajú na Jeruzalem ako na posvätný, niekedy tam prudko vzrastie náboženské napätie. „Konflikt týkajúci sa Jeruzalema je zo všetkých konfliktov medzi Židmi a Arabmi najzložitejší a najneovládateľnejší,“ uvádza časopis Time. Zatiaľ je tu len málo dokladov dvojnásobného pokoja, ktorý sľubuje názov Jeruzalema.

„Vaše mestá sa stanú spustošenou zrúcaninou“

Mesto, o ktorom sa zmieňuje Zjavenie 18:10, symbolizuje všetky náboženstvá, ktoré sú Bohu odporné. „Beda, beda, ty veľké mesto, Babylon, silné mesto, lebo v jednej hodine prišlo tvoje odsúdenie!“ Otvorene povedané, znamená to, že náboženstvo, ktoré je v odpore proti Jehovovi Bohu, je odsúdené. Dnešné „veľké“ náboženské mestá napriek svojim chrámom, obradom a náboženskému vybaveniu neposkytnú v Božom dni súdu žiadnu trvalú ochranu.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Posvätná mekkská mešita a Kaaba

[Prameň ilustrácie]

Camerapix

[Obrázok na strane 25]

Židovský jeruzalemský Múr nárekov a moslimský Skalný dóm (vľavo)

[Prameň ilustrácie]

Garo Nalbandian