Pomáhal som svojej rodine získať duchovné bohatstvo

Rozpráva Josephat Busane

Nikdy nezabudnem na cestu vlakom do Johannesburgu (Južná Afrika) v januári 1941. Po dovolenke v Zululande sme sa s mojím priateľom z detstva Eliasom Kunene vracali na miesto, kde sme pracovali.

VO VLAKU s nami cestoval mladý muž, ktorý mal pri sebe nejaké muti, čo je liek, ktorý sa zvyčajne získava od kmeňového čarodejníka a ľudia veria, že liek má nadprirodzenú moc. Tento muž si natrel muti na obočie vo viere, že mu zabezpečí priazeň jeho bieleho zamestnávateľa. Keď sme vystupovali z vlaku, Elias povedal: „To muti je jeho bohom.“ Tieto slová ma bodli do srdca ako nôž, pretože v taške som mal vlastné muti, ktoré som si pripravil podľa receptu čarodejníka.

Elias i ja sme študovali Bibliu s Jehovovými svedkami, a vtedy som si uvedomil, že Elias urobil oveľa väčší duchovný pokrok než ja. Ihneď som muti odhodil do koša na odpadky a odvtedy som s Eliasom začal pravidelne navštevovať zhromaždenia Jehovových svedkov.

Obaja, Elias i ja, sme boli ženatí. Prečo sme teda pracovali v meste vzdialenom asi 400 kilometrov od domova? Aký bol život v meste v porovnaní so životom roľníka v Zululande? A prinieslo naše spojenie s Jehovovými svedkami úžitok našim rodinám tam doma?

Život v Zululande

Narodil som sa v roku 1908 v Zululande (Južná Afrika). Naša rodina bývala v oblasti Msinga, v kraji trávnatých stepí, pahorkov a tŕnistých stromov. Na jeseň je krajina posiata špicatými žiarivočervenými kvetmi stromu aloa. Na úbočiach sa medzi stromami pasie dobytok a kozy. Na rovinách sú roztrúsené kraaly (skupiny chatrčí) a políčka kukurice. Pre ľudí kmeňa Zulu je kukurica základnou potravinou.

Náš kraal, podobne ako iné kraaly, pozostával z chatrče pre rodičov, z chatrče pre sestru a z chatrče pre mňa a môjho brata. Ďalšia chatrč slúžila rodine ako kuchyňa a ešte ďalšia ako sklad. Každá chatrč svojím tvarom pripomínala včelí úľ; mala hlinené steny, vysoké asi meter a kupolovitú slamenú strechu. Medzi chatrčami sliepky hrabali zem a hľadali si potravu. Neďaleko bola ohrada pre dobytok. Naša rodina bola s týmto jednoduchým roľníckym životom spokojná. Mali sme jedlo i prístrešie a otec nemusel byť zamestnaný mimo domova.

No vidiecky pokoj Zululandu bol často narúšaný. Jeho utešené pahorky a rieky boli postriekané ľudskou krvou. Začiatkom devätnásteho storočia bol Zululand obývaný niekoľkými nezávislými kmeňmi. Potom povstal zulský bojovník Čaka a jeho vojsko napadlo všetky okolité kmene. Tí, čo prežili, buď utiekli, alebo splynuli s ľudom kmeňa Zulu.

Neskôr vypukli boje medzi Zulmi a holandskými usadlíkmi. Jeden boj sa odohral pri rieke neďaleko nášho domu. Vtedy sa tam prelialo toľko krvi, že rieka sčervenela, a preto dostala meno Krvavá rieka. Potom prišli britské vojská. Na pahorku Isandlwana neďaleko môjho domu boli v jednej z mnohých zúrivých bitiek medzi britskými a zulskými vojakmi zabité tisíce ľudí. Je smutné, že v našej časti Zululandu trvalý mier nikdy nenastal. Z času na čas vzbĺknu staré kmeňové spory.

Hľadanie hmotného bohatstva

Moja matka zomrela, keď som mal päť rokov. Staral sa o mňa otec a staršia sestra Bertina. Pomáhali mi, aby som mohol aspoň šesť rokov chodiť do školy. Potom, keď som mal devätnásť rokov, začal som pracovať ako predavač v blízkom meste Dundee.

Počul som, že mnohí mladí muži si zarobia viac peňazí v Johannesburgu, v juhoafrickom stredisku ťažby zlata. Preto som sa ďalší rok presťahoval do Johannesburgu a veľa rokov som pracoval ako lepič plagátov.

V Johannesburgu som bol ohromený množstvom lákadiel a príležitostí, no čoskoro som si uvedomil, že mestský spôsob života podkopáva tradičnú morálku môjho ľudu. A hoci mnohí mladí muži opustili svoje rodiny, ktoré žili na vidieku, ja som na svoju rodinu nikdy nezabudol a pravidelne som domov posielal peniaze.

V roku 1938 mi zomrel otec. Ako najstarší syn som bol podľa zulského zvyku povinný „oživiť“ náš rodinný kraal. A tak som sa nasledujúci rok oženil s dievčaťom zo Zululandu, s Claudinou Madondovou. Napriek tomu, že som bol ženatý, naďalej som pracoval v Johannesburgu, 400 kilometrov od domova. Väčšina mojich vrstovníkov žila podobne. Hoci bolo bolestné byť dlhý čas odlúčený od členov rodiny, cítil som povinnosť pomôcť im, aby mohli mať vyššiu životnú úroveň.

Hmotné, alebo duchovné bohatstvo?

V našej rodine chodila do kostola iba matka, a jej Biblia bola jedinou knihou v našom dome. Nejaký čas po jej smrti som sa naučil čítať a písať a ihneď som začal čítať Bibliu. Ale náuky a konanie cirkví ma začali znepokojovať. Napríklad, napriek tomu, že sa členovia cirkví dopúšťali smilstva, mali v cirkvi i naďalej dobré postavenie. Pýtal som sa na takéto rozpory kazateľov, no ani jeden mi nedal uspokojivé vysvetlenie.

V čase, keď sme boli s Eliasom Kunene v Johannesburgu, rozhodli sme sa hľadať pravé náboženstvo. Navštívili sme cirkvi v našom okolí, ale so žiadnou z nich sme neboli spokojní. Potom sa Elias stretol s Jehovovými svedkami. Keď sa mi pokúšal vysvetliť, čo sa od nich dozvedel, povedal som mu, že ho oklamali. Ale keď som si vypočul jeho rozhovor s predstaviteľmi cirkvi a videl som, že nie sú schopní dokázať mu, že nemá pravdu, začal som čítať publikácie Watch Tower Society, ktoré mi dal Elias. A práve vtedy som zažil tú pamätnú cestu vlakom, keď mi Elias pomohol, aby som rozoznal, aké nebezpečné je dôverovať muti. — 5. Mojžišova 18:10–12; Príslovia 3:5, 6.

Potom som sa pripojil k Eliasovi a pravidelne sme sa stretávali s prvým černošským zborom Jehovových svedkov v Johannesburgu. Oddal som svoj život Jehovovi a v roku 1942 som bol v Orlande v Sowete pokrstený. Počas mojich návštev doma v Zululande som sa snažil deliť o svoju vieru s Claudinou, no ona bola veľmi zapojená do činnosti v cirkvi.

Začala však porovnávať našu literatúru so svojou Bibliou a časom sa pravda Božieho Slova dotkla jej srdca. V roku 1945 bola pokrstená a stala sa horlivou kresťanskou služobníčkou. Delila sa o biblickú pravdu so svojimi susedmi a vštepovala ju do srdca našich detí.

Medzitým som mal v Johannesburgu výsadu pomôcť niekoľkým ľuďom spoznať biblickú pravdu. V roku 1945 boli v oblasti Johannesburgu štyri černošské zbory. Ja som slúžil ako predsedajúci dozorca zboru Small Market. Po čase bolo na základe Písiem odporučené, aby sa ženatí muži, ktorí pracovali ďaleko od domova, vrátili k svojim rodinám a venovali väčšiu pozornosť svojej zodpovednosti hlavy rodiny. — Efezanom 5:28–31; 6:4.

Prvý, kto odišiel z Johannesburgu, bol Elias a so svojou rodinou už zostal natrvalo. Výsledkom bolo, že jeho manželka a všetkých päť detí sa stali aktívnymi svedkami Jehovu. Elias vychovával aj štyri osirelé netere a synovcov, ktorí sa stali oddanými svedkami. V roku 1983 Elias zomrel. Dal výborný príklad v tom, ako verne sa riadil pokynmi, ktoré Jehova dáva prostredníctvom svojho Slova a svojej pozemskej organizácie.

V roku 1949 som odišiel zo zamestnania v Johannesburgu, aby som sa mohol starať o svoju rodinu Jehovovým spôsobom. Doma som dostal prácu ako pomocník kontrolóra dobytka. Pomáhal som pri práci, keď bolo treba dobytok zbavovať parazitov. Z nízkeho platu, ktorý som dostával, bolo ťažké uživiť rodinu so šiestimi deťmi. A tak, aby som uhradil výdavky, predával som aj zeleninu a obilie, ktoré sme doma vypestovali.

Požehnania väčšej hodnoty

Hoci naša rodina nebola hmotne bohatá, vlastnili sme duchovné poklady, pretože sme dbali na Ježišove pokyny: „Prestaňte si ukladať poklady na zemi, kde žerie moľa a hrdza a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Radšej si ukladajte poklady v nebi, kde ani moľa, ani hrdza nežerie a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.“ — Matúš 6:19, 20.

Získavanie takých duchovných pokladov si vyžaduje tvrdú prácu, práve tak ako dolovanie zlata v baniach pri Johannesburgu. Každý večer som s deťmi rozoberal biblický text a každého dieťaťa som sa pýtal, čo sa naučilo. Cez víkendy som ich brával jedno po druhom do kazateľskej služby. Keď sme chodili od kraalu ku kraalu, rozprával som sa s nimi o myšlienkach z Písma a snažil som sa, aby vysoké mravné meradlá Biblie zapôsobili na ich srdce. — 5. Mojžišova 6:6, 7.

Napríklad, aby som mal istotu, že naše deti nekradnú, overoval som si, že žiadna vec, ktorú priniesli domov, nie je ukradnutá. (Efezanom 4:28) Podobne ak si niektoré z detí zaluhalo, neváhal som použiť prút kázne. (Príslovia 22:15) Vyžadoval som tiež, aby starším ľuďom prejavovali náležitú úctu. — 3. Mojžišova 19:32.

Ako hlava rodiny som dával príklad v tom, že som nevynechával zhromaždenia a vyžadoval som, aby na nich mali účasť aj deti. Dohliadal som na to, aby každé dieťa malo spevník, Bibliu a akúkoľvek ďalšiu publikáciu, ktorá sa na zhromaždení používala. Na zhromaždenia sme sa pripravovali spoločne a ak sa niektoré dieťa neprihlásilo, snažil som sa mu pomôcť, aby sa prihlásilo na ďalšom zhromaždení.

Celé roky sme boli jedinou rodinou, ktorá mohla pohostinne prijímať cestujúcich dozorcov. Títo zástupcovia Watch Tower Society mali na naše deti veľmi dobrý vplyv a vzbudili v nich túžbu stať sa priekopníkmi čiže zvestovateľmi celým časom. Boli sme s manželkou šťastní, keď sa náš najstarší syn Africa po skončení desiatich rokov školskej dochádzky stal priekopníkom. Po čase začal slúžiť ako cestujúci dozorca a neskôr bol pozvaný do kancelárie juhoafrickej odbočky Watch Tower Society, kde pracoval ako prekladateľ. Teraz je ženatý a má deti. Slúži ako starší v jednom zbore v Zululande a má tiež výsadu pomáhať juhoafrickej odbočke pri právnych problémoch, ktoré z času na čas vznikajú v súvislosti s otázkami pravého uctievania.

Mali sme päť chlapcov a jedno dievča. Všetkých šesť detí je teraz dospelých a sú duchovne silní. To napĺňa naše srdcia veľkým šťastím — hlbokým uspokojením, ktoré nemôžu priniesť hmotné veci. Štyria moji synovia slúžia ako starší v zboroch Jehovových svedkov, s ktorými sú spojení. Jeden z nich, Theophilus, sa teraz teší z výsady služby v bételi v juhoafrickej odbočke.

Šírenie pravdy v Zululande

Keď som sa napokon v roku 1949 vrátil, aby som žil so svojou rodinou v Zululande, v našom zbore Collessie boli len traja hlásatelia Kráľovstva. Časom sa tento zbor rozrástol a 30 kilometrov odtiaľto bol v dedine Pomeroy založený druhý zbor.

V priebehu rokov bolo naše kazateľské dielo občas narušené bojmi medzi rôznymi stranami. Tí, čo chodia do kostola, sa zapájajú do týchto kmeňových bojov. Len Jehovovi svedkovia sú známi svojou neutralitou. V oblasti, kde som ošetroval dobytok, raz vypukol boj medzi kmeňmi Mabaso a maBomvu. Ľudia v tejto oblasti boli z kmeňa Mabaso a za daných okolností by ma možno zabili, lebo vedeli, že pochádzam z kmeňa maBomvu. Vedeli však aj to, že patrím k Jehovovým svedkom, a tak mi neublížili.

V sedemdesiatych rokoch sa kmeňové boje vystupňovali a kraj Msinga začal byť veľmi nebezpečný. Spolu s niekoľkými ďalšími som sa rozhodol presťahovať rodinu do pokojnejšej časti Zululandu. V roku 1978 sme sa usadili v meste Nongoma, kde sme začali chodiť do zboru Lindizwe. Nasledujúci rok zomrela moja milovaná manželka Claudina. Táto strata bola pre mňa veľkou ranou a môj zdravotný stav sa veľmi zhoršil.

Ale vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti som sa natoľko zotavil, že som o dva roky mohol vstúpiť do priekopníckej služby. Som Jehovovi veľmi vďačný za to, že sa moje zdravie pri tejto zvýšenej kazateľskej činnosti ešte zlepšilo! Teraz mám 85 rokov a stále sa môžem venovať kazateľskému dielu mesačne v priemere vyše 90 hodín. V januári 1992 som sa s mojím synom Nicholasom presťahoval do Mudenu, časti Zululandu, kde je potrebných viac hlásateľov Kráľovstva.

Som vďačný za vedenie Jehovovej organizácie, ktorá povzbudila takých ľudí, ako som bol ja, aby venovali väčšiu pozornosť duchovným potrebám svojej rodiny. Požehnanie, ktoré z toho vyplynulo, je oveľa väčšie než čokoľvek, čo sa dá kúpiť za peniaze. (Príslovia 10:22) Za to všetko vzdávam chválu Jehovovi a modlím sa o čas, keď jeho Kráľovstvo premení túto zem na raj. Potom bude život v týchto krásnych pahorkoch a údoliach Zululandu navždy pokojný, takže obyvatelia „budú sedieť každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli“. — Micheáš 4:4.