Úloha náboženstva vo vojnách ľudstva
„NIKDY nejestvoval národ, ktorý by nemal dajakú formu náboženstva,“ hovorí The World Book Encyclopedia (vydanie z roku 1970). A predsa historici Will a Ariel Durantovci napísali: „Vojna je jednou z konštant dejín.“ Súvisia nejako spolu tieto dve konštanty — vojna a náboženstvo?
V priebehu dejín boli vojna a náboženstvo naozaj neoddeliteľné. Lionel Casson hovorí o Egypte, jednej z prvých svetových veľmocí, v knihe Ancient Egypt toto: „Za každé vojenské víťazstvo sa bohom prinášal dar; a kňazi, lační po stále väčšom bohatstve, začali tak ako faraóni dychtiť po ďalšom zahraničnom dobývaní.“
Podobne sa vyjadril duchovný W. B. Wright o Asýrii, ďalšej ranej svetovej veľmoci: „Bojovať bolo úlohou národa, a kňazi boli neustálymi podnecovateľmi vojny. Žili prevažne z vojnovej koristi.“
Gerald Simons napísal o tom, čo označil pojmom „barbarská Európa“, toto: „Ich spoločnosť bola jednoduchá, bola zreteľne organizovaná pre jednu činnosť, pre vedenie vojny.“ A náboženstvo bolo do toho zapletené. „Mnohé legendy hovoria o mečoch, v ktorých prebývali démoni alebo ktoré boli nástrojmi bohov,“ poznamenal Simons.
Podobná situácia bola aj v Rímskej ríši, ktorá sa považovala za vysoko civilizovanú. „Rimania boli vedení k boju,“ hovorí Moses Hadas v knihe Imperial Rome. Rímski vojaci nosili do boja štandardy so symbolmi svojich bohov. Jedna encyklopédia poznamenáva: „Nebolo neobvyklé, že generál nariadil vrhnúť štandardu do nepriateľských šíkov, aby v útoku podporil zápal svojich vojakov a podnietil ich k tomu, aby si vydobyli späť to, čo bolo pre nich zrejme najsvätejšou vecou na svete.“
Vojna a vyznávači kresťanstva
Keď sa na svetovej scéne objavilo „kresťanstvo“, situácia sa nezmenila. Anne Fremantleová v knihe Age of Faith (Vek viery) napísala: „Zo všetkých vojen, ktoré ľudia viedli, do žiadnych sa nepúšťali horlivejšie ako do tých, ktoré sa viedli v mene viery. A z týchto ,svätých vojen‘ ani jedna nebola krvavejšia a zdĺhavejšia ako kresťanské križiacke výpravy v stredoveku.“
Na prekvapenie dodnes sa zmenilo len málo. „Bojovanie a zomieranie pod náboženskými vlajkami pokračuje s urputnou vytrvalosťou,“ podáva správu časopis Time. „Vzájomné zabíjanie protestantov a rímskokatolíkov v Ulstri pripomína akési perpetuum mobile nezmyselnosti. Arabi a Izraelčania stoja v napätí na pokraji územného, kultúrneho a náboženského konfliktu.“ Okrem toho etnické a náboženské rozdiely nesú zodpovednosť za hrozné masakry v bývalých republikách Juhoslávie i v ázijských krajinách.
Je neuveriteľné, že vyznávači kresťanstva idú často do vojny proti členom vlastnej viery. A tak na bojiskách zabíjajú katolíci katolíkov. Katolícky historik E. I. Watkin pripustil: „Hoci je také priznanie bolestné, nemôžeme v záujme falošného ospravedlnenia alebo nečestnej lojálnosti popierať či ignorovať historickú skutočnosť, že biskupi dôsledne podporovali všetky vojny, ktoré viedla vláda ich krajiny. V skutočnosti neviem ani o jedinom prípade, že by niektorá národná hierarchia odsudzovala dajakú vojnu ako nespravodlivú... Nech bola oficiálna teória akákoľvek, katolícki biskupi sa vo vojne riadili zásadou: ,Moja krajina je vždy v práve.‘“
Takúto zásadu však nemajú len katolíci. Jeden úvodník v novinách Sun, ktoré vychádzajú vo Vancouveri (Kanada), uviedol: „Protestantizmus nemôže vôbec tvrdiť, že unikol týmto silám nacionalistického štiepenia. Slabosťou každého organizovaného náboženstva je zrejme to, že duchovenstvo nasleduje vlajku... Bola niekedy vedená vojna, v ktorej by sa na každej strane netvrdilo, že Boh je s nimi?“
Očividne nie! Protestantský duchovný Harry Emerson Fosdick pripustil: „Dokonca i v kostoloch sme mali bojové vlajky... Jedným kútikom úst sme chválili Knieža pokoja a druhým sme oslavovali vojnu.“ A novinár Mike Royko povedal, že kresťania nikdy „neboli precitlivelí, keď išlo o vedenie vojny proti iným kresťanom“. Vysvetľuje: „Keby takí boli, k väčšine najbúrlivejších vojen v Európe by nikdy nedošlo.“ Medzi týmito vojnami sa stala smutne známou tridsaťročná vojna v Nemecku medzi protestantmi a katolíkmi.
Áno, skutočnosti sú príliš jasné. Náboženstvo bolo podporovateľom, a niekedy dokonca podnecovateľom vojen. Preto už mnohí premýšľali o otázkach: Naozaj je Boh v čase vojny naklonený niektorému národu viac ako inému? Stavia sa vo vojne na stranu niektorého národa? Nastane niekedy čas, keď už vojny nebudú?
[Zvýraznený text na strane 3]
Rímski vojaci vrhali do nepriateľských šíkov štandardy, na ktorých boli symboly ich bohov