Čo o tom hovorí Biblia?
Musíme svoje sľuby plniť?
JEDNA, inak šťastná manželská dvojica, stojí pred mučivým problémom. Keď pred rokmi hlboko uviazli v neľahkej rodinnej situácii, sľúbili Bohu, že mu budú odovzdávať desatinu svojho príjmu, ak im pomôže dostať sa z ťažkostí. Dnes, v pokročilom veku a postihnutí nečakanými finančnými problémami, si kladú otázku: „Sme povinní tento sľub plniť?“
Ich nepríjemná situácia vyzdvihuje radu múdreho muža o unáhlenosti v reči: „Lepšie je, aby si slávnostne nesľuboval, ako sľúbil a nesplnil. Nedovoľ, aby tvoje ústa priviedli tvoje telo k hriechu, ani nehovor pred anjelom, že to bola chyba.“ — Kazateľ 5:5, 6.
Žiadne nepresvedčivé výhovorky
Aj keď sú pochabé prísahy a vyhýbavé sľuby v dnešnej povoľnej spoločnosti bežné, nemôžeme od Boha očakávať, že uverí vymysleným výhovorkám; veď im neveria ani obchodníci. Článok „Čestnosť v obchode — oxymoron?“ v obchodnom časopise Industry Week vyjadruje sťažnosť: „Už nemôžeme ľuďom dôverovať, že budú hovoriť pravdu, že urobia skôr to, čo je správne, ako to, čo je výhodné, že budú konať zodpovedne.“ Hoci výhodným klamstvom, napríklad, že „šek už bol poslaný“, sa získava čas v styku s veriteľmi, anjelov oklamať nemožno.
To neznamená, že Boh používa anjelov na vymáhanie splnenia sľubov ako dajaký bezohľadný úžerník, ktorý by možno použil brutálnych násilníkov, aby si vymohol úžernícke poplatky od nešťastných obetí. Boh skôr láskyplne robí svojich anjelov ,duchmi pre [budujúcu] verejnú službu, vyslanými, aby slúžili tým, ktorí majú zdediť záchranu‘. (Hebrejom 1:14) Vzhľadom na to anjeli môžu mať, a aj majú, určitú úlohu pri odpovedi na naše úprimné modlitby.
Ale ak v našich modlitbách stále dávame Bohu prázdne sľuby, môžeme právom očakávať jeho požehnanie? Múdry muž vyhlasuje: „Prečo sa má pravý Boh rozhorčiť pre tvoj hlas a zničiť [prinajmenšom do určitej miery] dielo tvojich rúk?“ — Kazateľ 5:6b.
Nemal by to však byť strach z anjela pomstiteľa, ktorý by nás podnecoval k tomu, aby sme plnili svoje sľuby a nevyhovárali sa. Namiesto toho by sme si mali vážiť dobrý vzťah k Bohu a úprimne túžiť po tom, aby sa Boh pozeral na našu činnosť priaznivo. Manželská dvojica spomenutá vyššie to nádherne vyjadrila: „Pred Bohom chceme mať čisté svedomie a chceme konať podľa jeho vôle.“
Zachovajte si dobré svedomie
Aby sme mali čisté svedomie v súvislosti so splnením nejakého sľubu, musíme byť čestní sami k sebe. Na znázornenie: Predstavte si, že vám je niekto dlžný veľkú sumu peňazí, ale nejaké nešťastie mu znemožnilo, aby vám to splatil. Čo by sa vám viac páčilo — keby celkom odmietol tento dlh splatiť s tým, že je to preňho nemožné, alebo keby sa prinajmenšom postaral o to, aby vám pravidelne vyplácal malé sumy podľa svojich možností?
Takisto sa vžime do situácie, keď niekto jednoducho nemôže dodržať unáhlený sľub, že bude venovať celý svoj čas alebo iné prostriedky hodnotnej kresťanskej činnosti. Nemali by sme sa cítiť zaviazaní priblížiť sa k uskutočneniu sľubu, nakoľko nám to súčasné okolnosti dovoľujú? „Ak je najprv ochota,“ píše Pavol, „je zvlášť prijateľná“, či už môžeme dať veľa, alebo len málo. (2. Korinťanom 8:12) Ale ako je to so sľubmi, ktoré dal niekto skôr, ako nadobudol presné poznanie biblickej pravdy?
Nesprávne alebo nebiblické sľuby
Keď sme sa dozvedeli, že určitý sľub je nečistý alebo nemorálny, mali by sme od neho upustiť, ako by sme pustili žeravý uhlík! (2. Korinťanom 6:16–18) Nečisté sľuby sú napríklad:
◻ Sľuby dané falošným bohom alebo bohyniam, napríklad babylonskej „kráľovnej nebies“. — Jeremiáš 44:23, 25.
◻ Nezákonné sľuby, akým bola prísaha 40 mužov, že si nevezmú ani kúsok jedla, kým nezabijú apoštola Pavla. — Skutky 23:13, 14.
◻ Odpadlícke sľuby, ktoré sú založené na ,náukách démonov... ľudí hovoriacich lži... ktorí zakazujú manželstvo, prikazujú zdržiavať sa pokrmov, ktoré stvoril Boh, aby ich s vďakou užívali tí, čo majú vieru a presne poznajú pravdu‘. — 1. Timotejovi 4:1–3.
Je teda očividné, že niektoré minulé sľuby musíme azda vyhlásiť za neplatné. Ale ak ide o sľuby, v ktorých nie je nič nebiblické, prečo hľadať únik? Nemalo by nás naše terajšie presné poznanie viesť k tomu, aby sme mali k minulým sľubom väčší rešpekt než kedykoľvek predtým?
Premýšľajte o svojich minulých i budúcich sľuboch
Takisto by sme mali s vážnosťou uvažovať skôr, ako v budúcnosti pripojíme k nášmu uctievaniu nejaké sľuby. Sľuby by sa nemali používať len na to, aby motivovali človeka niečo robiť alebo niečo nerobiť, napríklad zvýšiť svoj čas strávený v kresťanskom uctievaní alebo vyhnúť sa prejedaniu. Ježiš však nemal námietky proti všetkým prísahám, napríklad proti tým, ktoré vyžadoval súd. Ale zjavne stanovil hranice, pokiaľ ide o nepremyslené prísahy, lebo varoval: „Bolo povedané tým za dávnych čias: ‚Nebudeš prisahať bez toho, že by si splnil, ale splníš Jehovovi slávnostné sľuby.‘ Avšak ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte.“ (Matúš 5:33, 34) Prečo zaujal také stanovisko? Neboli už sľuby také vhodné ako predtým?
Prísahy verných ľudí staroveku boli často spojené s podmienkou. Vo vážnej modlitbe prosili Jehovu: ,Ak mi pomôžeš prekonať tento problém, urobím pre teba to a to.‘ Ale Ježiš povedal: „Ak poprosíte Otca o čokoľvek, dá vám to v mojom mene.“ Namiesto toho, aby Ježiš odporúčal verným vo svojej dobe sľuby s podmienkou, uistil ich: „Dosiaľ ste o nič neprosili v mojom mene. Proste, a dostanete, aby bola vaša radosť úplná.“ — Ján 16:23, 24.
Táto dôvera v Ježišovo meno alebo v Ježišov úrad by mala tiež utešiť každého, kto sa ešte stále cíti vinný za to, že — hoci sa snaží — nemôže splniť to, čo Bohu sľúbil ,bezmyšlienkovite svojimi perami‘. (3. Mojžišova 5:4–6) A tak hoci sa nestaviame k svojim predošlým sľubom ľahkovážne, nielenže sa teraz môžeme modliť v Ježišovom mene, ale môžeme žiadať Boha, aby uplatnil Ježišovu výkupnú obeť na naše hriechy, a môžeme naliehavo prosiť o odpustenie v Ježišovom mene. Tak môžeme dostať ,plnú istotu viery, lebo naše srdce bolo pokropením očistené od zlého svedomia‘. — Hebrejom 10:21, 22.
[Prameň ilustrácie na strane 24]
Kňazi skladajú sľub v Montmartri