S radosťou sa namáhame v službe Jehovovi!
1 Apoštol Pavol bol rád, že sa môže ‚úplne vydať‘, čiže veľmi namáhať v kresťanskej službe, a tak ju úspešne dokončiť. (2. Kor. 12:15) Podobne aj dnes mnoho kresťanov usilovne slúži v priekopníckej službe. Ďalší, ktorí majú veľa povinností v starostlivosti o rodinu, si vo svojom naplnenom rozvrhu vyhradzujú na službu čas každý týždeň. Niektorí kresťania s vážnymi zdravotnými ťažkosťami využívajú na podporu záujmov Kráľovstva aj to obmedzené množstvo síl, ktoré majú. Je skutočne veľmi povzbudzujúce vidieť, ako sa členovia Jehovovho ľudu bez ohľadu na vek a okolnosti namáhajú v službe Jehovovi!
2 Láska k blížnemu: Keď robíme v službe Jehovovi všetko, čo môžeme, a tak dávame najavo lásku k Bohu a k blížnym, máme čisté svedomie. Keďže Pavol odovzdával svoju dušu pri šírení dobrého posolstva, mohol s radosťou povedať: „Vyzývam [vás], aby ste v tento deň dosvedčili, že som čistý od krvi všetkých ľudí.“ (Sk. 20:24, 26; 1. Tes. 2:8) Keď sa zúčastňujeme na službe, nakoľko nám to len okolnosti umožňujú, neponesieme vinu krvi. — Ezech. 3:18–21.
3 Namáhavá práca, ktorou pomáhame ľuďom, nás obšťastňuje. (Sk. 20:35) Istý brat povedal: „Je pravda, že keď sa po dni strávenom v službe Jehovovi večer vraciam domov, som dosť unavený. Ale som šťastný a ďakujem Jehovovi, že mi dal radosť, ktorú mi nikto nemôže vziať.“
4 Láska k Bohu: Najzávažnejší dôvod, prečo sa namáhať v službe nášmu nebeskému Otcovi, Jehovovi, je ten, že mu tým robíme radosť. Láska k Bohu nás podnecuje poslúchať jeho prikázania, ku ktorým patrí aj príkaz zvestovať a robiť učeníkov. (1. Jána 5:3) Aj keď sú ľudia ľahostajní alebo nám odporujú, my ďalej slúžime Jehovovi radostne a usilovne.
5 Teraz nie je čas poľavovať. Žijeme v čase žatvy. (Mat. 9:37) Cez žatvu poľnohospodár zvyčajne pracuje dlhé hodiny, lebo na zber úrody má obmedzený čas; potom sa úroda začne znehodnocovať. Aj čas na duchovné žatevné práce je obmedzený. Teda všetci pamätajme na to, v akom čase žijeme, a ďalej sa horlivo namáhajme v službe. — Luk. 13:24; 1. Kor. 7:29–31.