Aké je to žiť v extrémnej chudobe?
EXTRÉMNA chudoba ohrozuje život. Znamená to, že ľudia nemajú dostatok jedla, vody, nemajú si na čom pripraviť jedlo, nemajú primerané bývanie, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie. Extrémna chudoba postihuje miliardu ľudí, čo je asi toľko, koľko je obyvateľov amerického kontinentu. Väčšina ľudí z takých častí sveta, ako je západná Európa a Severná Amerika, však nikdy nestretla extrémne chudobného človeka. Poďme sa teda s niekoľkými z nich zoznámiť.
Mbarushimana žije s manželkou a piatimi deťmi v Rwande v Afrike. Šieste dieťa im zomrelo na maláriu. Mbarushimana hovorí: „Môj otec musel rozdeliť svoje pole medzi nás šesť. Môj podiel bol taký malý, že som sa musel aj s rodinou presťahovať do mesta. S manželkou si zarábame tak, že nosíme vrecia s kameňmi a pieskom. Náš dom nemá okná. Vodu čerpáme zo studne na policajnej stanici. Zvyčajne máme jedno jedlo za deň, ale keď nemáme prácu, nemáme žiadne jedlo. Keď sa to stane, musím odísť von, lebo nemôžem zniesť, keď deti plačú od hladu.“
Victor a Carmen sa živia opravou topánok. S piatimi deťmi žijú v jednom odľahlom mestečku v Bolívii. Majú prenajatú jednu izbu v schátranom dome z nepálených tehál bez elektriny, ktorého plechová strecha zateká. Škola je taká preplnená, že Victor musel urobiť pre svoju dcéru lavicu, aby sa tam mohla učiť. Títo manželia musia chodiť 10 kilometrov pešo, aby si narúbali drevo na varenie a na preváranie vody na pitie. „Nemáme záchod,“ hovorí Carmen. „Preto musíme chodiť dole k rieke, kde sa ľudia aj kúpu a vyhadzujú odpadky. Naše deti sú často choré.“
Francisco a Ilídia žijú vo vidieckej oblasti v Mozambiku. Jedno z ich piatich malých detí zomrelo na maláriu, lebo ho odmietli prijať do nemocnice. Na svojom malom políčku dopestujú ryžu a sladké zemiaky, ktoré im vystačia tak na tri mesiace. Francisco hovorí: „Niekedy nám úrodu zničí sucho alebo ju ukradnú zlodeji, a tak zarábam trochu peňazí sekaním a predávaním bambusu na stavbu domov. S manželkou tiež chodievame dve hodiny pešo do buša, odkiaľ nosíme drevo na oheň. Každý prinesieme jeden náklad — jeden nám slúži na varenie počas týždňa a druhý predáme.“
Mnohí majú pocit, že takýto svet, kde každý siedmy človek žije ako Mbarushimana, Victor a Francisco, zatiaľ čo milióny iných žijú v nebývalom blahobyte, je veľmi zlý a nespravodlivý. Niektorí ľudia sa pokúšali veci zmeniť. V nasledujúcom článku budeme rozoberať ich snahy a nádeje.
[Obrázok na stranách 2, 3]
Carmen so svojimi dvoma deťmi čerpá vodu z rieky