Vedeli ste?

Kto boli „tí z cézarovej domácnosti“, ktorí po Pavlovi poslali kresťanské pozdravy Filipanom?

▪ Apoštol Pavol písal zboru vo Filipi z Ríma niekedy v rokoch 60 až 61 n. l. a cézar, o ktorom sa zmienil, bol cisár Nero. Ale kto z Nerónovej domácnosti mohol posielať pozdravy kresťanom vo Filipi? (Filipanom 4:22)

Bolo by chybou domnievať sa, že výraz „cézarova domácnosť“ sa musí vzťahovať na cisárovu najbližšiu rodinu. Tento výraz zahŕňal všetkých ľudí, ktorí boli v službách cisára v Ríme i v provinciách, a patrili k nim aj otroci a prepustení otroci. „Cézarovu domácnosť“ teda tvorili tisíce ľudí — od otrokov až po ľudí vo vyššom postavení —, ktorí mali rôzne úlohy spojené s chodom cisárových palácov a so spravovaním jeho majetku. Niektorí sa dokonca podieľali na štátnej správe.

Niektorí z tých, ktorí slúžili u cisára v Ríme, sa očividne stali kresťanmi. Nevieme, či sa stali kresťanmi vďaka tomu, že Pavol zvestoval v Ríme, ale zjavne mali o filipský zbor mimoriadny záujem. Keďže mesto Filipi bolo rímskou kolóniou, v ktorej žilo veľa bývalých vojakov a vládnych úradníkov vo výslužbe, je možné, že niektorí filipskí kresťania sa priatelili s kresťanmi, ktorí im prostredníctvom Pavla posielali pozdravy.

Čo bolo levirátne manželstvo spomínané v mojžišovskom Zákone?

▪ Ak v starovekom Izraeli zomrel nejaký muž a nezanechal po sebe žiadneho syna, očakávalo sa, že vdovu po nebohom si vezme jeho brat, aby vzbudil potomstvo, ktorým by pokračovala rodová línia zomrelého muža. (1. Mojžišova 38:8) Toto usporiadanie, ktoré bolo neskôr začlenené do mojžišovského Zákona, bolo známe ako levirátne, čiže švagrovské manželstvo. (5. Mojžišova 25:5, 6) Z konania Boáza, ktoré je opísané v knihe Rút, sa dozvedáme, že ak už žiaden brat zosnulého muža nežil, táto povinnosť prechádzala na jeho ďalších mužských príbuzných. (Rút 1:3, 4; 2:19, 20; 4:1–6)

Tento zvyk pretrvával aj v Ježišových dňoch. Svedčia o tom slová saducejov zaznamenané v Markovi 12:20–22. Historik z prvého storočia Josephus Flavius povedal, že vďaka tomuto zvyku sa nielenže zachovalo meno rodiny, ale dosiahlo sa aj to, že majetok zostal v rodine zosnulého a bolo postarané o vdovu. V tom čase nemala manželka dedičné právo na majetok svojho manžela. Ale dieťa, ktoré sa narodilo v levirátnom manželstve, mohlo zachovať dedičné vlastníctvo rodiny zomrelého muža.

Zákon príbuzným dovoľoval, aby odmietli vstúpiť do švagrovského manželstva. No ak muž odmietol „budovať domácnosť svojho brata“, považovalo sa to za hanebný skutok. (5. Mojžišova 25:7–10; Rút 4:7, 8)