Otázky čitateľov

Ježiš nabádal: „Veľmi sa namáhajte vojsť úzkymi dverami, lebo vám hovorím, mnohí budú hľadať, aby vošli, ale nebudú môcť.“ (Lukáš 13:24) Čo tým myslel a ako to platí dnes?

Tejto zaujímavej pasáži lepšie porozumieme, keď pouvažujeme o jej kontexte. Asi šesť mesiacov pred svojou smrťou bol Ježiš v Jeruzaleme počas výročia opätovného zasvätenia chrámu. Hovoril o sebe ako o pastierovi Božích oviec, ale poukázal na to, že Židia vo všeobecnosti nepatria k takýmto ovciam, pretože odmietajú počúvať. Keď povedal, že je „jedno“ so svojím Otcom, Židia zodvihli kamene, aby ho kameňovali. Ježiš unikol do Perey za Jordánom. — Ján 10:1–40.

Tam sa ho istý muž opýtal: „Pane, je málo tých, čo sú zachránení?“ (Lukáš 13:23) To bola vhodná otázka, pretože Židia v tom čase hovorili, že len obmedzený počet si zaslúži záchranu. Vzhľadom na ich postoj nie je ťažké predstaviť si, kto mal podľa nich tvoriť tých málo zachránených. Ako ukázal neskorší vývoj udalostí, veľmi sa mýlili!

Ježiš bol už asi dva roky medzi nimi, vyučoval, robil zázraky a dával im možnosť stať sa dedičmi nebeského Kráľovstva. S akým výsledkom? Židia a zvlášť ich vodcovia boli hrdí na to, že sú potomkami Abraháma a že je im zverený Boží Zákon. (Matúš 23:2; Ján 8:31–44) Ale nerozpoznali hlas Znamenitého Pastiera ani naň nereagovali. Boli pred nimi akoby otvorené dvere s možnosťou byť členmi Kráľovstva ako hlavnou odmenou za to, že vojdú týmito dverami, ale oni odmietli. Len relatívne málo Židov, hlavne Židia z nižších tried, počúvalo Ježišovo posolstvo pravdy, reagovalo naň a pridŕžalo sa Ježiša. — Lukáš 22:28–30; Ján 7:47–49.

V deň Letníc roku 33 n. l. to bola táto druhá skupina ľudí, ktorá mala byť pomazaná svätým duchom. (Skutky 2:1–38) Títo ľudia nepatrili k páchateľom nespravodlivosti, o ktorých Ježiš hovoril, že budú plakať a škrípať zubami za to, že nevyužili príležitosť, ktorá im bola poskytnutá. — Lukáš 13:27, 28.

Teda tí, o ktorých Ježiš hovoril ako o ‚mnohých‘, boli v prvom storočí Židia vo všeobecnosti a zvlášť náboženskí vodcovia. Tvrdili, že túžia po Božej priazni — ale len podľa svojich vlastných noriem a spôsobov, nie podľa Božích. Naproti tomu tých relatívne „málo“ ľudí, ktorí reagovali z úprimného záujmu dostať sa do Kráľovstva, sa stalo pomazanými členmi kresťanského zboru.

Pouvažujme teraz o širšom uplatnení v našich dňoch. Nespočítateľné množstvo ľudí, ktorí chodia do kresťanských kostolov, sa učí, že pôjde do neba. Táto túžba však nie je založená na presnom učení Písiem. Tak ako kedysi Židia, aj títo ľudia túžia po Božej priazni len za podmienok, ktoré si stanovujú sami.

V našich dňoch je však aj relatívne málo tých, ktorí pokorne reagujú na posolstvo o Kráľovstve, oddajú sa Jehovovi a získavajú jeho priazeň. Tak sa stávajú ‚synmi Kráľovstva‘. (Matúš 13:38) Títo pomazaní „synovia“ začali byť pozývaní na Letnice roku 33 n. l. Jehovovi svedkovia si už dávno uvedomujú, že podľa toho, ako Boh zaobchádza so svojím ľudom, boli členovia nebeskej triedy už v podstate povolaní. Preto tí, ktorí spoznávajú biblickú pravdu v posledných rokoch, chápu, že teraz je ponúkaná nádej na večný život na rajskej zemi. Ich počet prevyšuje klesajúci počet ostatku pomazaných kresťanov, ktorí majú vyhliadku, že naozaj pôjdu do neba. Slová v Lukášovi 13:24 sa nevzťahujú predovšetkým na tých, ktorí neočakávajú, že pôjdu do neba, ale určite obsahujú pre nich múdru radu.

Keď nás Ježiš nabádal, aby sme sa veľmi namáhali, nechcel tým povedať, že on alebo jeho Otec nám kladú do cesty prekážky, ktoré by nám bránili v našom úsilí. Zo slov v Lukášovi 13:24 chápeme, že Božie požiadavky sú také, že vylúčia tých, čo nie sú toho hodní. Vyjadrenie „veľmi sa namáhajte“ znamená zápasiť, vynakladať úsilie. Môžeme si teda položiť otázku: ‚Vynakladám úsilie ja osobne?‘ Text v Lukášovi 13:24 by sme mohli parafrázovať: ‚Musím sa veľmi namáhať vojsť úzkymi dverami, lebo mnohí budú hľadať, aby vošli, ale nebudú môcť. Teda naozaj sa veľmi namáham? Som ako atlét na starovekom štadióne, ktorý vydáva zo seba všetko, aby vyhral cenu? Žiaden taký atlét by nebol polovičatý ani by to nebral na ľahkú váhu. Aký som ja?‘

Ježišove slová naznačujú, že niektorí sa azda snažia ‚vojsť dverami‘ iba tak, ako im to vyhovuje, pohodlným tempom, ktoré uprednostňujú. Jednotliví svedkovia by mohli byť ovplyvnení takýmto postojom. Niektorí azda uvažujú: ‚Poznám oddaných kresťanov, ktorí roky vynakladali úsilie, priniesli mnoho obetí; ale koniec tohto zlého systému do ich smrti neprišiel. Možno radšej zvoľním tempo a budem žiť normálnejším životom.‘

Je ľahké takto uvažovať, ale je to skutočne múdre? Napríklad, uvažovali tak apoštoli? Určite nie. Pravé uctievanie bolo pre nich všetkým — až do ich smrti. Pavol mohol napríklad povedať: „Je to [Kristus], ktorého verejne oznamujeme... Preto pracujem naozaj tvrdo, tak, že sa namáham v súlade s jeho pôsobnosťou, ktorá vo mne pracuje s mocou.“ Neskôr napísal: „Teda tvrdo pracujeme a namáhame sa, lebo sme vložili svoju nádej v živého Boha, ktorý je Záchrancom ľudí každého druhu, zvlášť verných.“ — Kolosanom 1:28, 29; 1. Timotejovi 4:10.

Vieme, že Pavol urobil určite dobre, keď sa namáhal. Akú spokojnosť by každý z nás cítil, keby mohol tak ako Pavol povedať: „Bojoval som znamenitý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2. Timotejovi 4:7) Preto v súlade s Ježišovými slovami zaznamenanými v Lukášovi 13:24 sa každý z nás môže pýtať sám seba: ‚Som usilovný a pracovitý? Naozaj poskytujem pravidelne hojnosť dokladov o tom, že si beriem k srdcu Ježišovo nabádanie: „Veľmi sa namáhajte vojsť úzkymi dverami“?‘