Boli pevní zoči-voči nacistickému útoku

NEBOJÁCNA rýdzosť Jehovových svedkov v nacistickom Nemecku výnimočne ostro kontrastuje s postojom, aký zaujali cirkvi kresťanstva. To si všimol profesor histórie John Weiss v svojej knihe Ideology of Death. Píše:

„V roku 1934 evanjelická cirkev trvala na tom, že nacizmus by mali ‚luteráni privítať‘ a mali by ďakovať ‚Pánu Bohu‘, že dal Nemcom ‚zbožného a dôveryhodného zvrchovaného vládcu‘... Jeden protestantský biskup svojim duchovným napísal: ‚[Hitlera] nám poslal Boh.‘“ Weiss pokračuje: „Nemecká metodistická cirkev... súhlasila s biskupom Dibeliom, že Hitler Nemecko zachránil pred hroziacou boľševickou revolúciou, lebo priniesol mier a stabilitu... Mormonova cirkev upozorňovala svojich veriacich, že odporovať Hitlerovi je porušením zákona mormónov.“ A dodáva: „Katolíkom bolo hovorené, že poslúchať nový štát je svätá povinnosť, povinnosť, ktorá nebola nikdy zrušená, ani keď sa duchovenstvo dozvedelo o všetkých hrôzach na východe.“

Ale čo Jehovovi svedkovia? Profesor Weiss poukazuje na to, že „len Jehovovi svedkovia ako skupina vzdorovali nacizmu“. Tisíce ich bolo uväznených, pokračuje profesor Weiss, „hoci ktorýkoľvek svedok, ktorý bol poslaný do koncentračného tábora, mohol byť prepustený jednoducho na základe podpísania listiny, že sa vzdáva svojej viery“.

O rýdzosti Jehovových svedkov profesor Weiss poznamenáva: „Ich príklad ilustruje jedinečne nezlomnú a hrdinskú silu, akú mali raní kresťania predtým, ako sa kresťanstvo stalo inštitúciou a zaviazalo sa dodržiavať spoločenský poriadok, čo spôsobilo, že kresťania stratili túžbu žiť nekompromisným životom. Ako o svedkoch napísal jeden protestantský pastor: ‚Nie veľké cirkvi, ale títo očierňovaní a zosmiešňovaní ľudia boli tými, ktorí sa ako prví postavili proti zúrivosti nacistického diabla a ktorí sa odvážili odporovať mu podľa svojej viery.‘“