Otázky čitateľov

Ježiš povedal: „Komukoľvek odpustíte hriechy, sú mu odpustené; komukoľvek ich zadržíte, sú zadržané.“ Znamenajú tieto slová, že kresťania môžu odpúšťať hriechy?

Nejestvuje žiaden biblický podklad pre záver, že by kresťania všeobecne alebo ustanovení starší v zboroch mali božskú právomoc odpúšťať hriechy. Avšak vyššie citované slová, ktoré povedal Ježiš svojim učeníkom v Jánovi 20:23, naznačujú, že Boh dal v tomto ohľade apoštolom zvláštnu právomoc. A uvedený Ježišov výrok môže súvisieť s tým, čo povedal Ježiš v Matúšovi 18:18 o nebeských rozhodnutiach.

Kresťania môžu odpustiť určité priestupky v súlade s radou apoštola Pavla, zaznamenanou v Efezanom 4:32: „Staňte sa voči sebe navzájom láskavými, plnými nežného súcitu, ochotne si vzájomne odpúšťajte, podobne ako aj vám Boh ochotne odpustil prostredníctvom Krista.“ Pavol tu hovoril o osobných problémoch medzi kresťanmi, napríklad o neuváženej reči. Takéto záležitosti by sa mali snažiť vyriešiť a jeden druhému odpustiť. Pripomeň si Ježišove slová: „Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ — Matúš 5:23, 24; 1. Petra 4:8.

Avšak kontext Jána 20:23 naznačuje, že Ježiš poukazoval na vážnejšie hriechy, čo vidno zo slov, ktoré ešte potom povedal tým istým poslucháčom. Pozrime sa, prečo je to tak.

V deň, keď bol Ježiš vzkriesený, zjavil sa učeníkom v jednej zamknutej miestnosti v Jeruzaleme. Správa hovorí: „Preto im Ježiš opäť povedal: ‚Pokoj vám. Tak ako Otec vyslal mňa, aj ja posielam vás.‘ A keď to dopovedal, dýchol na nich a povedal im: ‚Prijmite svätého ducha. Komukoľvek odpustíte hriechy, sú mu odpustené; komukoľvek ich zadržíte, sú zadržané.‘“ — Ján 20:21–23.

Učeníci, o ktorých bola zmienka, boli pravdepodobne predovšetkým verní apoštoli. (Porovnaj 24. verš.) Tým, že Ježiš na nich dýchol a povedal „prijmite svätého ducha“, symbolicky im oznámil, že zakrátko bude na nich vyliaty svätý duch. Ježiš ďalej povedal, že budú mať právomoc v súvislosti s odpúšťaním hriechov. Tieto jeho dva výroky sú logicky spojené; jeden vedie k druhému.

Ježiš vylial svätého ducha päťdesiat dní po svojom vzkriesení, v deň Letníc. Čo sa tým uskutočnilo? Jedna vec je, že tí, čo prijali svätého ducha, sa narodili znova ako duchovní Boží synovia s nádejou, že budú spoluvládcami s Kristom v nebi. (Ján 3:3–5; Rimanom 8:15–17; 2. Korinťanom 1:22) No vyliatím ducha sa uskutočnilo ešte niečo viac. Niektorí príjemcovia získali zázračné schopnosti. Vďaka tomuto prostriedku mohli niektorí hovoriť cudzími jazykmi, ktoré nepoznali. Ďalší mohli prorokovať. A ešte ďalší mohli uzdravovať chorých alebo kriesiť mŕtvych k životu. — 1. Korinťanom 12:4–11.

Keďže Ježišove slová v Jánovi 20:22 poukazovali na toto vyliatie svätého ducha na učeníkov, zdá sa, že slová o odpúšťaní hriechov, ktoré pripojil, znamenajú, že apoštoli dostali božským spôsobom pôsobením ducha jedinečnú právomoc odpustiť alebo zadržať hriechy. — Pozri Strážnu vežu z 1. marca 1949, strana 78, angl.

Biblia nám nepodáva úplnú správu o každom prípade, keď apoštoli použili túto právomoc, avšak nezaznamenáva ani každý prípad, keď použili zázračný dar hovoriť jazykmi, prorokovať alebo uzdravovať. — 2. Korinťanom 12:12; Galaťanom 3:5; Hebrejom 2:4.

Jeden prípad súvisiaci s apoštolskou právomocou odpustiť alebo zadržať hriechy sa týkal Ananiáša a Zafíry, ktorí konali falošne voči duchu. Peter, ktorý počul Ježišov výrok, ktorý čítame v Jánovi 20:22, 23, odhalil Ananiáša a Zafíru. Najprv oslovil Ananiáša a ten potom ihneď zomrel. Keď neskôr prišla Zafíra a pokračovala v luhaní, Peter vyhlásil rozsudok aj nad ňou. Neodpustil jej hriech, naopak, povedal: „Hľa, nohy tých, čo pochovali tvojho manžela, sú pri dverách, a vynesú ťa.“ Aj ona ihneď zomrela. — Skutky 5:1–11.

V tomto prípade apoštol Peter použil zvláštnu právomoc vysloviť definitívne zadržanie hriechu, zázračné poznanie toho, že Boh neodpustí hriech Ananiáša a Zafíry. Zdá sa, že apoštoli mali nadprirodzené porozumenie aj v prípadoch, keď si boli istí, že hriechy boli na základe Kristovej obete odpustené. Preto apoštoli, splnomocnení duchom, mohli vyhlasovať odpustenie alebo zadržanie hriechov.a

Tým sa však nehovorí, že by všetci starší pomazaní duchom mali vtedy takúto zázračnú právomoc. Môžeme to vidieť z toho, čo povedal apoštol Pavol o mužovi, ktorý bol vylúčený z korintského zboru. Pavol nepovedal: ‚Odpúšťam hriechy toho muža,‘ a nepovedal ani: ‚Viem, že tomu mužovi bolo odpustené v nebi, a preto ho prijmite späť.‘ Namiesto toho Pavol nabádal celý zbor, aby tomuto znovuprijatému kresťanovi odpustili a prejavovali mu lásku. Pavol dodal: „Keď niekomu niečo láskavo odpustíte, urobím tak aj ja.“ — 2. Korinťanom 2:5–11.

Len čo bol ten muž znovuprijatý do zboru, všetci kresťanskí bratia a sestry mu mohli odpustiť v tom zmysle, že nebudú mať niečo proti nemu za to, čo urobil. Najprv sa však musel kajať a byť znovuprijatý. Ako k tomu mohlo dôjsť?

Existujú vážne hriechy, napríklad kradnutie, luhanie alebo hrubá nemravnosť, ktorými sa musia zaoberať zboroví starší. Starší sa snažia napraviť a karhať takýchto previnilcov, podnecujúc ich k pokániu. Ak sa však niekto nekajúcne dopúšťa vážneho hriechu, títo starší uplatnia božský pokyn vylúčiť previnilca. (1. Korinťanom 5:1–5, 11–13) To, čo Ježiš hovorí v Jánovi 20:23, sa na tieto prípady nevzťahuje. Títo starší nemajú zázračné dary ducha, ako napríklad schopnosť uzdraviť telesne chorého človeka alebo vzkriesiť mŕtveho; takéto dary poslúžili svojmu účelu v prvom storočí a potom prestali. (1. Korinťanom 13:8–10) Okrem toho, dnes starší nemajú božskú právomoc odpustiť závažné previnenie v tom zmysle, že by vyhlásili vážneho hriešnika za čistého v Jehovových očiach. Takýto druh odpustenia musí byť na základe výkupnej obete a na tomto základe môže odpustiť iba Jehova. — Žalm 32:5; Matúš 6:9, 12; 1. Jána 1:9.

Keď človek, ktorý sa dopustil vážneho hriechu, odmieta robiť pokánie, musí byť vylúčený, tak ako to bolo v prípade toho muža v starovekom Korinte. Ak neskôr robí pokánie a koná skutky zodpovedajúce pokániu, božské odpustenie je možné. (Skutky 26:20) V takej situácii Písma dávajú starším dôvod veriť, že Jehova previnilcovi naozaj odpustil. Potom, len čo je ten človek znovuprijatý, starší mu môžu duchovne pomáhať, aby sa stal pevným vo viere. Ostatní v zbore mu môžu odpustiť, rovnako ako odpustili korintskí kresťania vylúčenému mužovi, keď bol vtedy znovuprijatý.

Pri takomto spôsobe riešenia záležitostí si starší nevytvárajú vlastné súdne normy. Uplatňujú biblické zásady a dôsledne sa pridŕžajú biblických postupov, ktoré zaviedol Jehova. Preto akékoľvek odpustenie alebo neodpustenie zo strany starších je v zmysle Ježišových slov z Matúša 18:18: „Čokoľvek by ste zviazali na zemi, bude tým, čo je zviazané v nebi, a čokoľvek by ste rozviazali na zemi, bude tým, čo je rozviazané v nebi.“ (Reference Bible) Ich postup iba odzrkadľuje Jehovov názor na veci, ako ho predkladá Biblia.

A tak to, čo Ježiš povedal podľa záznamu v Jánovi 20:23, nie je v rozpore s ostatnými časťami Písiem; ukazuje to však, že apoštoli mali zvláštne oprávnenie v súvislosti s odpúšťaním, čo bolo v súlade s ich zvláštnou úlohou v ranom období kresťanského zboru.

[Poznámka pod čiarou]