Otázky čitateľov

Boh varoval Kaina, že ‚hriech sa krčí pri vchode a žiadostivo túži po ňom‘, čo sa javí ako narážka na nejaké divé zviera a jeho korisť. (1. Mojžišova 4:7) Prečo bolo použité takéto vyjadrenie, keď pred potopou sa zvieratá živili iba rastlinstvom?

V knihách, ktoré písal Mojžiš, nachádzame viacero veršov poukazujúcich na skutočnosti alebo historické udalosti, ktoré, ako sa to môže javiť, akosi nezapadajú do svojho historického rámca.

Napríklad správa v 1. Mojžišovej 2:10–14 uvádza zemepisné podrobnosti o záhrade Eden. Mojžiš napísal, že jedna rieka „tečie na východ od Asýrie“. Ale názov asýrskej krajiny bol odvodený od Aššúra, Semovho syna, ktorý sa narodil po potope. (1. Mojžišova 10:8–11, 22; Ezechiel 27:23; Micheáš 5:6) Mojžiš vo svojej presnej inšpirovanej správe zrejme použil výraz „Asýria“ jednoducho preto, aby spomenul oblasť, ktorá bola jeho čitateľom známa.

Zamysli sa nad ďalším príkladom z prvých kapitol 1. knihy Mojžišovej. Keď Adam s Evou zhrešili a boli vyhnaní zo záhrady Eden, Jehova zabránil tomu, aby sa tam vrátili. Ako? V 1. Mojžišovej 3:24 sa hovorí: „Vyhnal človeka a postavil na východe záhrady Eden cherubínov s planúcim ostrím meča, ktorý sa stále otáčal, aby strážil cestu k stromu života.“ Všimni si výraz ‚planúce ostrie meča‘. Vynašiel azda Boh meče?

Nemusíme prísť k záveru, že náš milujúci Stvoriteľ bol prvý, kto vyrobil to, čo poznáme ako meč. Adam s Evou videli, že sa pred anjelmi otáča niečo planúce. Čo to však bolo? V čase, keď Mojžiš písal knihu Genezis, meče boli všeobecne známe a používali sa vo vojne. (1. Mojžišova 31:26; 34:26; 48:22; 2. Mojžišova 5:21; 17:13) Preto Mojžišove slová ‚planúce ostrie meča‘ umožňovali jeho čitateľom, aby si do určitej miery predstavili to, čo bolo pri vstupe do Edenu. Informácie, ktoré boli za Mojžišových dní známe, prispeli k pochopeniu týchto vecí. A vyjadrenie, ktoré Mojžiš použil, muselo byť presné, lebo Jehova ho zahrnul do Biblie. — 2. Timotejovi 3:16.

A ako je to s 1. Mojžišovou 4:7? Tam Boh varoval Kaina: „Ak sa obrátiš robiť dobre, či nebude vyvýšenie? Ale ak sa neobrátiš robiť dobre, hriech sa krčí pri vchode a žiadostivo túži po tebe; a čo ty, ovládneš ho?“ Ako už bolo uvedené, zdá sa, že toto vyjadrenie znázorňuje obraz hladného divého zvieraťa, ktoré je prikrčené a chystá sa skočiť na svoju korisť a zožrať ju.

Ale doklady v Biblii ukazujú, že Adam a Eva žili v pokoji so všetkými zvieratami. Niektoré zvieratá sa cítili možno celkom príjemne pri ľuďoch, a dokonca mali úžitok z ich blízkosti. Iné boli divými zvieratami, ktoré sa prirodzene zdržiavali ďalej od ľudí. (1. Mojžišova 1:25, 30; 2:19) Ale Biblia nenaznačuje, že by niektoré zvieratá chytali ako svoju korisť iné zvieratá alebo ľudí. Pôvodne Boh konkrétne určil rastliny ako pokrm pre zvieratá i pre ľudí. (1. Mojžišova 1:29, 30; 7:14–16) A ako ukazuje 1. Mojžišova 9:2–5, nezmenilo sa to až do času po potope.

Ako je to teda s Božím varovaním Kaina, o ktorom čítame v 1. Mojžišovej 4:7? Obraz prikrčeného divého zvieraťa, pripraveného skočiť na svoju korisť, bol za dní Mojžiša určite ľahko zrozumiteľný a rozumieme mu aj my. Takže Mojžiš mohol opäť používať jazyk prispôsobený čitateľom, ktorí poznali svet po potope. A Kain, i keby nikdy nevidel takého tvora, dokázal by porozumieť varovaniu, ktoré pripodobňovalo hriešnu žiadosť, ktorá bola v ňom, k hladnému, dravému zvieraťu.

Základné aspekty, ktoré by mali mať na nás väčší vplyv, sú tieto: Božia láskavosť, keď varoval Kaina; hodnota pokorného prijímania rady; ako ľahko by mohla žiarlivosť pokaziť človeka; a ako vážne by sme mali brať božské výstrahy, ktoré Boh pre nás vložil do Písiem. — 2. Mojžišova 18:20; Kazateľ 12:12; Ezechiel 3:17–21; 1. Korinťanom 10:11; Hebrejom 12:11; Jakub 1:14, 15; Júda 7, 11.