„Verný svedok na oblohe“

UŽ DÁVNO predtým, ako prvý človek chodil po zemi, na nočnej oblohe jasne svietil mesiac. Kedysi ho mnohí uctievali ako bohyňu. Grécky autor Plutarchos tvrdil, že mesiac je konečné miesto pre čisté duše po smrti. V baltskej mytológii bol mesiac mužom, manželom slnka. Po manželskej hádke mesiac od svojej manželky utiekol, a len zriedkavo sa s ňou ukazoval na nebi!

Mladí zaľúbenci — i nie celkom mladí — dnes hľadia na mesiac a romanticky snívajú. V šesťdesiatych rokoch vedci minuli obrovské sumy peňazí, aby sa ľudia dostali na mesiac a priniesli odtiaľ niekoľko kilogramov horniny na výskum. Jedna vec je o mesiaci istá. Každý deň, presne podľa plánu, vychádza a zapadá. Svojej určenej dráhe je taký verný, že jeho fázy a zatmenia môžeme vypočítať tisíce rokov do minulosti.

Keď sa Izraeliti dívali na mesiac, pripomínalo im to niečo podivuhodné. Boh sľúbil, že kráľovský rod kráľa Dávida nepominie. Povedal: „Ako mesiac bude [Dávidovo semeno] pevne založený na neurčitý čas a ako verný svedok na oblohe.“ (Žalm 89:35–37) Tento sľub sa splnil na Ježišovi, „Dávidovom Synovi“. (Lukáš 18:38) Po smrti bol Ježiš vzkriesený ako nesmrteľný duch a vystúpil do nebies. (Skutky 2:34–36) Po čase bol ustanovený ako Kráľ Božieho nebeského Kráľovstva. (Zjavenie 12:10) Toto Kráľovstvo teraz vládne a „bude stáť až na neurčité časy“. (Daniel 2:44) V tomto zmysle Ježiš, nesmrteľný predstaviteľ kráľovskej dynastie Dávida, bude trvať tak dlho ako mesiac, „verný svedok na oblohe“.

A preto zakaždým, keď na nočnej oblohe vidíte jasne svietiť mesiac, spomeňte si na Boží sľub Dávidovi a vzdávajte vďaky za to, že Božie Kráľovstvo teraz panuje a bude panovať navždy, na Božiu slávu a na večné požehnanie verného ľudstva. — Zjavenie 11:15.

[Prameň ilustrácie na strane 32]

Frank Zullo