Otázky čitateľov
Keď Zechariáš, otec Jána Krstiteľa, onemel, prišiel tiež o sluch, ako to zdanlivo naznačuje Lukáš 1:62?
Niektorí prišli k záveru, že Zechariáš tiež ohluchol. V biblickej správe čítame: „Chceli [dieťa] nazvať menom jeho otca Zechariáša. Jeho matka však odpovedala a riekla: ‚Nie, ale bude sa volať Ján.‘ Na to jej povedali: ‚Medzi tvojimi príbuznými sa nikto nenazýva tým menom.‘ Potom sa pýtali jeho otca pomocou znamení, ako chce, aby sa nazýval. Požiadal o tabuľku a napísal: ‚Jeho meno je Ján.‘“ — Lukáš 1:59–63.
Nič však v tejto správe výslovne nehovorí, že Zechariáš istý čas nepočul.
Anjel Gabriel predtým oznámil Zechariášovi budúce narodenie syna, ktorý sa mal volať Ján. Pre zostarnutého Zechariáša bolo ťažké tomu uveriť. Anjel odpovedal: „Hľa, zmĺkneš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa to stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v ustanovenom čase.“ (Lukáš 1:13, 18–20) Anjel povedal, že postihnutá bude Zechariášova reč, nie sluch.
Správa ďalej hovorí: „Keď vyšiel [zo svätyne], nebol schopný prehovoriť k [čakajúcim ľuďom], a oni si uvedomili, že práve videl v svätyni nadprirodzené videnie. Dával im znamenia, ale zostal nemý.“ (Lukáš 1:22) Grécke slovo, ktoré sa tu prekladá ako „nemý“, naznačuje postihnutie reči, sluchu alebo oboch týchto zmyslov. (Lukáš 7:22) Ale ako to bolo so Zechariášom? Uvažujme o tom, čo sa stalo, keď bol uzdravený. „Ihneď sa mu otvorili ústa, uvoľnil sa mu jazyk, prehovoril a velebil Boha.“ (Lukáš 1:64) To vedie logicky k záveru, že postihnutá bola iba Zechariášova schopnosť hovoriť.
Prečo sa teda ostatní pýtali Zechariáša „pomocou znamení, ako chce, aby sa [dieťa] nazývalo“? Niektorí prekladatelia to dokonca prekladajú ako „jazykom znamení“ alebo „použitím posunkovej reči“.
Zechariáš, ktorý bol nemý odvtedy, ako mu to anjel oznámil, bol často nútený používať gestá čiže určitý druh posunkovej reči, aby sa mohol vyjadriť. Napríklad „dával znamenia“ tým, ktorí boli v chráme. (Lukáš 1:21, 22) Keď neskôr požiadal o tabuľku, určite použil znamenia alebo gestá. (Lukáš 1:63) Je preto možné, že ľudia z jeho okolia mali tiež sklon používať gestá v dobe, keď bol nemý.
Existuje však ešte pravdepodobnejšie vysvetlenie znamení, o ktorých je zmienka v Lukášovi 1:62. Alžbeta sa práve vyjadrila o mene svojho syna. A tak bez toho, aby jej odporovali, ľudia mohli jednoducho podniknúť ďalší a správny krok a zistiť rozhodnutie jej manžela. Mohli to urobiť jednoducho pomocou kývnutia alebo gesta. Skutočnosť, že svoju otázku Zechariášovi nenapísali, by mohla byť dokonca svedectvom, že počul slová svojej manželky. Teda obyčajné kývnutie alebo podobné znamenie Zechariášovi mohlo mať význam: ‚Áno, všetci (aj ty, Zechariáš) sme počuli jej návrh, ale aké je tvoje konečné rozhodnutie o mene dieťaťa?‘
A hneď potom sa stal ďalší zázrak, ktorý zmenil situáciu. „Ihneď sa mu otvorili ústa, uvoľnil sa mu jazyk, prehovoril.“ (Lukáš 1:64) Nebolo potrebné zmieňovať sa tu o jeho sluchu, ak tento nebol postihnutý.