Otázky čitateľov

◼ Prečo Preklad nového sveta prekladá hebrejské slovo ’arúm v 1. Mojžišovej 3:1 ako ‚opatrný‘, keď iné biblické preklady uvádzajú ‚prefíkaný‘ alebo ‚najchytrejší‘?

Tento biblický text znie: „A had sa ukázal byť najopatrnejší zo všetkých divých poľných zvierat, ktoré Boh Jehova vytvoril. Takto začal hovoriť žene: ‚Je to naozaj tak, že vám Boh povedal: nesmiete jesť zo žiadneho stromu záhrady?‘“

V Prísloviach 12:23 a na iných miestach Preklad nového sveta tlmočí hebrejské slovo ’arúm ako „bystrý“, čo je základný význam toho slova, keď sa vzťahuje na ľudí. Ale slovo ’arúm, podobne ako mnoho iných slov, má rôzne významové odtiene. Napríklad Benjamin Davidson definuje slovo ’arúm: „I. ľstivý, prefíkaný, zákerný. — II. opatrný, obozretný.“ — Analytický hebrejský a chaldejský lexikón (angl.)

Prečo teda Preklad nového sveta vyberá pre 1. Mojžišovu 3:1 druhotný význam ‚obozretný‘? Táto voľba zodpovedá iným prekladom. Keď napríklad 1. Mojžišovu 3:1 prekladali v treťom storočí pred n. l. do gréckeho prekladu Septuaginta, použili slovo frónimos, to isté slovo, ktoré neskôr použil Matúš 10:16: „Tedy buďte opatrní ako hadi a prostí ako holubi.“ — Roháčkov preklad.

Znalec hebrejčiny Ludwig Koehler o tom v roku 1945 napísal: „Had je plachý. V gréčtine to možno dobre vyjadriť slovom frónimos, lebo had svojou plachosťou a opatrnosťou dáva najavo, že má a prejavuje frénes. Frénes znamená určitý druh inštinktívnej múdrosti, ktorú prejavujú aj iné zvieratá. — Porovnaj Príslovia 30:24.

Ale je vážnejší dôvod, prečo v 1. Mojžišovej 3:1 bol použitý výraz „opatrný“ namiesto „bystrý“ alebo „najchytrejší“. Keby tu bol had označený ako chytrý tesne pred opisom toho ako zviedol Evu na hriech, mohlo by to mnohých čitateľov priviesť k záveru, že podľa Biblie vymyslel tento úskok iba had vďaka vlastnej neobyčajnej chytrosti. Podľa takéhoto výkladu by sa zo správy stala číra legenda — a to dosť hlúpa.

Biblia ale učí, že v záhrade Eden pôsobil ktosi väčší ako len akýsi bystrý had. Zjavenie 12:9 zreteľne stotožňuje s týmto „prahadom“ satana, diabla. On bol tou neviditeľnou nadľudskou silou, ktorá manipulovala s obyčajným plazom tak, ako majster bruchovravec narába so svojou bábkou. Had so svojou prirodzenou opatrnosťou sa stal idelálnym nástrojom na tento úskok. Keď namiesto toho, aby sa opatrne uhol nabok, ako bolo jeho prirodzenosťou, smelo otvoril ústa a začal rozprávať, v Eve to vzbudilo mimoriadnu pozornosť.

Inšpirované Božie slovo nie je žiadnou legendou a Preklad nového sveta nám svojím presným podaním pomáha oceniť si túto skutočnosť. — 2. Timotejovi 3:16.

◼ Prečo Jehovovi svedkovia považujú za dôležité zúčastňovať sa na pohreboch svojich spoluveriacich, keď vedia, že smrť znamená stratu vedomia?

Presné biblické poznanie o smrti chráni Jehovových svedkov pred chybným postojom a pred nerozumným správaním na pohrebe, ktoré z takéhoto postoja vyplýva. To isté poznanie im ale zároveň dáva dôvod navštevovať kresťanské pohreby.

Z Božieho slova jasne vysvitá, že keď človek zomrie, nežije ďalej v podobe nesmrteľnej duše. (Kazateľ 9:5) Po smrti sa telo vracia do prachu buď prirodzeným rozkladom alebo spopolnením. Zosnulý už nežije. Bude žiť až v budúcnosti, ak ho Boh vzkriesi. — Ján 5:28, 29; Skutky 24:15.

Jehovovi svedkovia preto nedodržiavajú pohrebné zvyky, ktoré sú založené na viere, že mŕtvy má nesmrteľnú dušu, ktorá kdesi žije. Nezúčastňujú sa bdenia pri mŕtvom, ani na hlasných monotónnych žalospevoch alebo nárekoch na zahnanie „duchov“, ani nedodržiavajú celonočné bdenie na modlitbách a neprejavujú výstredný zármutok na zmierenie mŕtveho.

To neznamená, že Boží ľud nesmúti. Smrť príbuzného alebo blízkeho priateľa zarmúti aj pravých ctiteľov, ktorí majú presné poznanie o smrti. Napríklad keď si Jakob myslel, že Jozefa usmrtili šelmy, patriarcha „mnoho dní smútil nad svojím synom“. Čítame, že „všetci jeho synovia a všetky jeho dcéry vstávali, aby ho utešili“. (1. Mojžišova 37:33–35) Keď verný Jakob zomrel, Jozef „prikázal svojim sluhom, lekárom, aby jeho otca nabalzamovali“ a „Egypťania prelievali preňho slzy sedemdesiat dní“. Jakobova rodina nezastávala nesprávne názory o mŕtvych, aké mali Egypťania, ale je zrejmé, že Jakobova smrť na nich hlboko zapôsobila. „Všetci z Jozefovej domácnosti a jeho bratia“ chceli, aby Jakob bol riadne pochovaný a ich smútok si všimli aj ľudia, ktorí nepatrili do rodiny. — 1. Mojžišova 50:1–11.

Dalo by sa uviesť množstvo ďalších príkladov, keď boli Jehovovi služobníci úprimne pohnutí smrťou spoluctiteľov alebo príbuzných a prejavili skutočný smútok.a Keď sa Ježiš ocitol medzi smútiacimi Lazarovými príbuznými, nebol necitlivo ľahostajný alebo neprimerane veselý. Ježiš plakal, hoci mal dôveru v moc vzkriesenia. (Ján 11:33–35) A keď zomrel on sám, jeho učeníci smútili, hoci im povedal, že bude zabitý a opäť privedený k životu. — Matúš 16:21, 28; Ján 16:17–20; 20:11.

Dnešní Boží služobníci tiež dokážu pocítiť zármutok, ktorý prináša smrť. Ale biblické poznanie im pomáha zmierniť ich smútok a vyrovnať sa s ním, ako sa o tom píše v 1. Tesaloničanom 4:13, 14: „Nechceme bratia, aby ste boli v nevedomosti o tých, čo spia v smrti, aby ste sa nermútili tak ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a znovu vstal, tak aj tých, čo usnuli v smrti, prostredníctvom Ježiša Boh privedie s ním.“

Čo teda môžeme povedať o účasti na kresťanskom pohrebe (alebo na spomienkovom prejave o niektorom veriacom)? Svedkovia majú biblické dôvody a účasť na takých udalostiach považujú za užitočnú.

Pripomeňme si, že keď Jakob zdanlivo stratil svojho syna ,„všetci jeho synovia a všetky jeho dcéry vstávali, aby ho potešili.“ (1. Mojžišova 37:35) V mnohých krajinách je zvykom, že príbuzní sa zídu na pohreb. Aj tí, ktorí neboli mŕtvemu až takí blízki a nie sú príliš zronení, majú príležitosť vysloviť slová útechy a účasti. Po smrti Lazara „k Marte a Márii prišlo mnoho Židov utešovať ich vzhľadom na ich brata“. (Ján 11:19) Toto sa týka aj kresťanov, ktorí chcú „potešiť tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení“. — 2. Korinťanom 1:4.

Kresťanskí dozorcovia, aj keď môžu byť veľmi zaneprázdnení, by sa mali ujímať vedenia v poskytovaní útechy stádu. Pamätajú na to, že ich vzor Ježiš, dobrý pastier, bol poverený ‚obviazať tých, ktorí sú zlomeného srdca a dať útechu všetkým smútiacim‘. (Izaiáš 61:1, 2; Ján 10:14) Ježiš nedával útechu len vtedy, keď sa mu to hodilo. Bol ochotný vynaložiť úsilie, aby mohol byť s Lazarovými príbuznými, keď ich postihla ťažká strata a spolu s nimi niesť ich žiaľ. — Ján 11:11, 17, 33.

Aj kresťania, ktorí pozostalým nevedia vyjadriť svoju účasť, môžu dobre urobiť už svojou prítomnosťou. Smútiaci členovia rodiny môžu načerpať veľa útechy zo súcitnej prítomnosti množstva mladých aj starších ľudí z kresťanského zboru. Len si spomeň, čo povedali niektorí Židia, keď Ježiš prišiel k Lazarovým smútiacim sestrám: „Pozrite, ako ho mal rád!“ (Ján 11:36) Na neveriacich príbuzných, susedov a spoluzamestnancov môže na pohrebe priaznivo zapôsobiť prítomnosť veľkého počtu svedkov a tak sa môžu stať vnímavejšími na biblické pravdy.

Správanie prítomných svedkov by malo zodpovedať situácii. Vedia, že mŕtvi netrpia a dôverujú, že všetkých verných čaká vzkriesenie, ale berú si k srdcu radu: ‚Je čas plakať a čas smiať sa, čas nariekať a čas poskakovať.‘ (Kazateľ 3:4) Pohreb alebo spomienková bohoslužba nie je časom na hlasné veselé rozhovory. Je to príležitosť, kedy môžeme prejaviť schopnosť vžiť sa do situácie druhého podľa rady: „Radujte sa s tými, ktorí sa radujú; plačte s tými, ktorí plačú.“ — Rimanom 12:15.

Jehovovi svedkovia sa zúčastňujú na pohreboch ešte z ďalšieho dôvodu. Božie slovo hovorí: „Lepšie je ísť do domu smútenia, než ísť do domu hodovania, pretože to je koniec celého ľudstva a živý by si to mal vziať k srdcu... Srdce múdreho je v dome smútenia, ale srdce hlúpeho je v dome veselia.“ — Kazateľ 7:2–4.

Aj keď Jehovovi svedkovia majú dobrý dôvod na nádej, tieto slová boli inšpirované a zapísané v Biblii na náš úžitok. Pohreb môžeme prirovnať k „domu smútku“. Keď sa na ňom zúčastníme, naše myšlienky sa môžu odvrátiť od našich bežných návykov a činností a sústrediť sa na krátkosť ľudského života. Smrť môže totiž prekvapiť každého. Choroba alebo „nepredvídaná udalosť“ nás v okamihu môže priviesť do ničoty, lebo „človek ani nepozná svoj čas“. (Kazateľ 9:11,12) Rodičia, ktorí na kresťanský pohreb berú aj svoje deti, azda zistia, že to je vážny podnet na rozhovor o reálnosti smrti, že potrebujeme výkupné a že je múdre slúžiť „Bohu, ktorý kriesi mŕtvych“. — 2. Korinťanom 1:9; Kazateľ 12:1, 13.

Jehovovi svedkovia nepovažujú pohreb za sviatosť, ale uvedomujú si, že tieto smutné udalosti sú príležitosťou poskytnúť útechu. Účasťou na nich kresťania môžu podať dôkaz lásky a úcty k svojim spolukresťanom. Aj ich samých to môže podnietiť na to, aby sami premýšľali o zmysle života a o tom, ako by mali využívať svoj život pred Bohom.

[Poznámka pod čiarou]