Keď nám smrť vezme niekoho milovaného

„V ROKU 1981 mi zomrela matka na rakovinu. Bola to moja adoptívna matka. Ja i môj adoptívny brat sme veľmi ťažko niesli jej smrť. Mala som sedemnásť a brat osemnásť rokov. Matka mi veľmi chýbala. Bola som vychovaná ako katolíčka, a pretože ma učili, že je v nebi, chcela som si vziať život, aby som bola s ňou. Bola to moja najlepšia priateľka.“ — Roberta, vek 25 rokov.

Zažil si niečo podobné? Ak áno, poznáš bolesť, ktorá sprevádza stratu niekoho milovaného. Zdá sa nespravodlivé, že smrť má moc vziať nám milovaného človeka. A keď sa to stane, myšlienka, že sa už so svojím milovaným nikdy nebudeme môcť rozprávať, smiať, dotknúť sa ho, môže byť neznesiteľná. Ako naznačujú Robertine slová, túto bolesť nezotrie tvrdenie, že tvoj milovaný je hore v nebi.

Ale ako by si sa cítil, keby si vedel, že sa s tvojím drahým zomrelým budeš môcť čoskoro stretnúť, nie v nebi, ale práve tu na zemi za nových, spravodlivých podmienok? A čo keby si sa tiež dozvedel, že v tom čase budú mať ľudia vyhliadku tešiť sa z dokonalého zdravia a že nebudú musieť nikdy zomrieť? ‚To si len nahovárate!‘ azda povieš.

Napriek tomu Ježiš Kristus v prvom storočí smelo povedal: „Ja som vzkriesenie i život. Ten, kto prejavuje vieru vo mňa, i keby zomrel, bude žiť.“ (Ján 11:25) To bol sľub, že mŕtvi budú opäť žiť. To je naozaj vzrušujúca vyhliadka!

Ale azda sa opýtaš: ‚Jestvuje zdravý základ pre vieru v takýto sľub? Ako si môžem byť istý, že si niečo nenahováram? A ak existuje základ pre takúto vieru, čo môže znamenať splnenie tohto sľubu pre mňa i pre mojich milovaných?‘ O týchto a iných otázkach hovorí nasledujúci článok.