Nájsť šťastie — ale kde?
JEŽIŠ povedal: „Šťastní sú tí, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby.“ (Matúš 5:3) Úprimné mladé dievča na Strednom východe si uvedomovalo svoje duchovné potreby a snažilo sa páčiť Bohu. Nakoniec našla šťastie — ale kde? Vysvetlí nám to.
„Bola som vychovaná vo veľmi nábožnej rodine katolíckych maronitov. My deti sme sa každý večer učili modliť pred sochami. Od detsva som túžila slúžiť Bohu.
Keď som mala sedemnásť, vstúpila som do kláštora, aby som sa stala mníškou. Myslela som si, že to uspokojí moju túžbu. Medzi mníškami som videla veľa vecí, ktoré ma znepokojovali. Žiačky nedostávali dosť jedla, kým mníšky mali to najlepšie. A medzi mníškami a kňazom dochádzalo k nemravnosti. Trpko sklamaná som po deviatich mesiacoch z kláštora odišla a vrátila sa domov.
Stále som mala veľa nezodpovedaných otázok, a keď som nemohla nájsť uspokojujúce odpovede, dospela som až k nezáujmu o náboženstvo. V roku 1982, keď som mala dvadsaťdva rokov, študoval môj telesný brat a sestra Bibliu s Jehovovými svedkami. Spolu so svojimi rodičmi som sa stavala proti nim. Môj brat vytrpel pre svoju novú vieru veľa prenasledovania, bitia a väznenia. Ale zapôsobili na mňa veľké zmeny, ktoré urobil. Navyše mi logicky odpovedal z Biblie na otázky, ktoré som si už dlho kládla. Začala som teda sama v noci tajne čítať Bibliu.
Raz som išla s nimi, aby som sa pozrela na zjazd Jehovových svedkov. Zapôsobila na mňa láska, ktorá sa tam prejavovala. Nebol rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Svedkovia žijú v súlade s tým, čo učia. Bola som presvedčená, že majú pravdu.
Hneď po zjazde som požiadala jednu sestru, aby so mnou študovala. Povedala som jej, že chcem len študovať, a nie chodiť na zhromaždenia a zvestovať. Ale čoskoro som si uvedomila, že sa učím pravdu. S modlitbou som sa rozhodla slúžiť Jehovovi. 28. októbra 1983 sme sa s bratom a sestrou dali pokrstiť. Našla som spôsob, ako uspokojiť túžbu, ktorú som mala od detstva.
Dva mesiace po krste som začala slúžiť ako pomocná priekopníčka a za osem mesiacov ako pravidelná priekopníčka. Po roku a pol som bola pozvaná slúžiť v kancelárii odbočky Jehovových svedkov, v bételi. Slúžila som tam prechodne dva roky. Pôsobila na mňa pokora, ktorú všetci prejavujú. Zodpovední bratia dokonca umývali riad po večeri.
14. marca 1988 som sa stala trvalou členkou rodiny bétel. Bola to šťastná chvíľa. Áno, našla som šťastie. Kde? Medzi Jehovovými svedkami. Teraz sa cítim ako žalmista, ktorý povedal: „Deň na tvojich nádvoriach je lepší ako tisíc inde.“ — Žalm 84:10, 84:11, RP.