Pozvanie na hostinu

Ježiš práve uzdravil muža, ktorý trpel vodnatieľkou, a zostáva u farizeja, ktorý ho k sebe pozval na hostinu. Pozoruje iných hostí, ako si vyberajú významné miesta pri stole, a využije túto príležitosť na to, aby svojich poslucháčov naučil niečo o pokore.

Hovorí: „Keď ťa niekto pozve na svadobnú hostinu, nevyberaj si najčestnejšie miesto. Možno pozval aj niekoho váženejšieho, ako si ty, a príde a povie ti: ‚Uvoľni to miesto tomuto človeku.‘ Potom odídeš s hanbou na posledné miesto.“ (Lukáš 14:8, 9)

Ježiš pokračuje: „Keď ťa niekam pozvú, choď a vyber si najmenej významné miesto. Keď príde hostiteľ, povie ti: ‚Priateľ, poď na významnejšie miesto.‘ A budeš poctený pred všetkými hosťami.“ Tu nejde len o prejav slušnosti. Ježiš vysvetľuje: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lukáš 14:10, 11) Teda nabáda prítomných, aby si rozvíjali pokoru.

Potom farizejovi, ktorý ho pozval, radí, ako má usporiadať hostinu, aby mala veľkú hodnotu v Božích očiach: „Keď chceš niekoho pozvať na obed alebo na večeru, nevolaj svojich priateľov, bratov, príbuzných alebo bohatých susedov. Niekedy by ťa mohli pozvať aj oni, aby sa ti odplatili, a to by bola tvoja odmena. Ale keď pripravuješ hostinu, pozvi chudobných, zmrzačených, chromých a slepých a budeš šťastný, lebo nemajú nič, čím by sa ti odplatili.“ (Lukáš 14:12–14)

Je prirodzené pozývať svojich priateľov, príbuzných alebo susedov a Ježiš to neodsudzuje. Zdôrazňuje však, že keď človek pozýva ľudí, ktorí sú nejako znevýhodnení – chudobných, zmrzačených alebo slepých –, Boh ho za to môže požehnať. Ježiš svojho hostiteľa uisťuje: „Svoju odmenu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ Jeden z hostí na to reaguje: „Šťastný je ten, kto je chlieb v Božom Kráľovstve.“ (Lukáš 14:15) Pochopil, aká by to bola vzácna výsada. Ale nie všetci sa na to takto pozerajú. Svedčí o tom podobenstvo, ktoré Ježiš začína rozprávať:

„Istý človek usporiadal slávnostnú večeru a pozval veľa ľudí... Poslal svojho otroka, aby povedal pozvaným: ‚Príďte, všetko je pripravené.‘ Ale oni sa jeden po druhom začali vyhovárať. Prvý mu povedal: ‚Kúpil som pole a musím ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma.‘ Iný povedal: ‚Kúpil som päť volských záprahov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma.‘ Ďalší povedal: ‚Práve som sa oženil, a preto nemôžem prísť.‘“ (Lukáš 14:16–20)

Aké úbohé výhovorky! Človek si predsa ide obzrieť pole alebo hospodárske zvieratá ešte predtým, ako ich kúpi. Preto nie je až také naliehavé urobiť to po kúpe. A ten tretí muž sa nepripravuje na svadbu. Už sa oženil, a tak nemá dôvod odmietnuť také dôležité pozvanie. Keď sa pán dozvie o ich výhovorkách, nahnevane otrokovi hovorí:

„Rýchlo vyjdi na námestia a do ulíc mesta a priveď chudobných, zmrzačených, slepých a chromých.“ Otrok to urobí, ale ešte stále sú voľné miesta. A tak mu jeho pán hovorí: „Vyjdi na cesty a chodníky a presvedč ľudí, aby prišli, nech sa môj dom naplní. Jedno je isté: Nikto z tých, čo boli pozvaní, neochutná z večere, ktorú som pripravil.“ (Lukáš 14:21–24)

Ježišovo podobenstvo znázorňuje, ako Boh Jehova prostredníctvom Ježiša Krista ponúka jednotlivcom možnosť žiť v nebeskom Kráľovstve. Ako prví dostali toto pozvanie Židia, zvlášť židovskí náboženskí vodcovia. Väčšina z nich však toto pozvanie počas Ježišovej služby odmietla. Ale nemali to byť jediní pozvaní. Ježiš naznačuje, že v budúcnosti bude toto pozvanie rozšírené na tých Židov, ktorými náboženskí vodcovia pohŕdajú, a na prozelytov. A nakoniec budú pozvaní ľudia z iných národov, ktorých Židia považujú za nehodných Božej priazne. (Skutky 10:28–48)

Ježiš svojimi slovami teda potvrdzuje to, čo predtým povedal jeden z hostí: „Šťastný je ten, kto je chlieb v Božom Kráľovstve.“