Prejavovanie úcty

BIBLIA hovorí, aby sme si ‚ctili ľudí každého druhu‘ a aby sme „o nikom nehovorili urážlivo“. (1. Petra 2:17; Tít. 3:2) Áno, každý človek, ktorého stretneme, ‚začal jestvovať „v Božej podobe“‘. (Jak. 3:9) Každý človek je niekým, za koho zomrel Kristus. (Ján 3:16) A všetci ľudia si zaslúžia počuť dobré posolstvo, aby mohli podľa neho konať a byť zachránení. (2. Petra 3:9) Niektorí ľudia majú okolnosti alebo autoritu, ktoré si zaslúžia mimoriadnu úctu.

Prečo by si mohol niekto myslieť, že nemusí prejavovať takú úctu, k akej povzbudzuje Biblia? Miestna kultúra možno určuje, kto si zaslúži úctu, podľa kasty, farby pleti, pohlavia, zdravia, veku, bohatstva alebo spoločenského postavenia. Rozšírená korupcia medzi vládnymi úradníkmi nahlodala úctu k autorite. V niektorých krajinách sú ľudia veľmi nespokojní so svojím životným údelom. Možno pracujú dlhé hodiny, aby mali aspoň základné veci pre život, a sú obklopení ľuďmi, ktorí neprejavujú úctu. Mladých ľudí ovplyvňujú vrstovníci, aby sa búrili proti neobľúbeným učiteľom a iným ľuďom s autoritou. Mnohých ovplyvňuje televízia, v ktorej sú deti zobrazované ako bystrejšie než rodičia a ako páni v rodine. Nedovoliť, aby takéto svetské názory znížili našu úctu k druhým, si vyžaduje úsilie. No keď rešpektujeme dôstojnosť ľudí, vytvára to atmosféru, ktorá prispieva k lepšej výmene myšlienok.

Úctivý prístup. Od človeka, ktorý sa zaoberá náboženskou činnosťou, sa očakáva, že bude prejavovať úctu vhodným oblečením i správaním. To, čo sa považuje za vhodné a slušné správanie, sa na jednotlivých miestach zeme líši. Niekde sa považuje za neúctivé prihovoriť sa inému človeku, keď máš na hlave klobúk alebo ruku vo vrecku. Inde sa to zas považuje za normálne. Ber ohľad na miestne zvyky, aby si sa ľudí nedotkol. Tak sa vyhneš prekážkam, ktoré by ti mohli brániť úspešne oznámiť dobré posolstvo.

To isté platí o našom spôsobe oslovovania druhých, najmä starších ľudí. Všeobecne sa považuje za nevhodné, aby mladí ľudia oslovovali dospelých prvým menom, pokiaľ im to nie je dovolené. Na niektorých miestach sa aj od dospelých očakáva, že cudzích ľudí nebudú oslovovať prvým menom. V mnohých jazykoch sa úcta k staršiemu človeku alebo k človeku s postavením prejavuje vykaním či nejakým iným spôsobom.

Úcta spojená s uznaním. V menších spoločenstvách sa očakáva, že zareaguješ na prítomnosť niekoho, s kým sa stretneš, či už kráčaš po chodníku, alebo vstúpiš do miestnosti. Dá sa to urobiť jednoduchým pozdravom, úsmevom, kývnutím hlavou alebo aj zdvihnutím obočia. Ignorovanie iného človeka sa považuje za neúctivé.

Niektorí sa však môžu cítiť prehliadaní, i keď na ich prítomnosť zareaguješ. Ako to? Môžu mať pocit, že ich nevnímaš ako jednotlivcov. Ľudia sú nezriedka rozdeľovaní a označovaní podľa nejakej fyzickej črty. Tým, ktorí sú v nejakom ohľade postihnutí alebo majú zdravotné problémy, sa iní často vyhýbajú. No Božie Slovo nám ukazuje, ako sa správať k takým ľuďom s láskou a úctou. (Mat. 8:2, 3) Všetci sme nejakým spôsobom postihnutí, lebo sme zdedili adamovský hriech. Keby ťa druhí vždy označovali len podľa tvojich chýb, mal by si pocit, že si ťa vážia? Neželal by si si skôr, aby si druhí všímali tvoje mnohé pozitívne vlastnosti a podľa toho sa o tebe vyjadrovali?

Úcta zahŕňa aj uznávanie hlavy domácnosti. Na niektorých miestach zeme je potrebné porozprávať sa najprv s pánom domu a až potom je možné vydať svedectvo iným členom domácnosti. Hoci naše poverenie kázať a vyučovať pochádza od Jehovu, uvedomujeme si, že Boh poveril rodičov, aby vychovávali, usmerňovali a viedli svoje deti. (Ef. 6:1–4) Preto keď zazvoníme v nejakom dome, skôr ako zapojíme do obšírneho rozhovoru deti, zvyčajne je vhodné porozprávať sa najprv s rodičmi.

S vekom pribúdajú aj životné skúsenosti, ktoré si treba vážiť. (Jób 32:6, 7) Uznanie tejto skutočnosti pomohlo mladej priekopníčke na Srí Lanke, ktorá zazvonila v dome jedného staršieho muža. Spočiatku namietal proti jej návšteve slovami: „Ako ma môže mladý človek, ako ste vy, poučovať z Biblie?“ Ale sestra odpovedala: „Neprišla som vás poučovať, ale podeliť sa s vami o niečo, čo som sa dozvedela a čo ma urobilo takou šťastnou, že to proste musím rozprávať aj ďalším.“ Úctivá reakcia priekopníčky vzbudila u muža záujem. Povedal: „Tak mi povedzte, čo ste sa dozvedeli?“ Sestra odpovedala: „Dozvedela som sa, ako žiť večne.“ Tento starší muž začal potom študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Nie všetci starší ľudia vyslovia nahlas túžbu, aby sa s nimi zaobchádzalo s takou úctou, ale väčšina si úctivé zaobchádzanie ocení.

Mohlo by sa však stať, že by prejavy úcty zašli priďaleko. Na tichomorských ostrovoch i v niektorých iných krajinách pomáha svedkom získať si počujúce uši a príležitosť hovoriť s náčelníkmi i s ostatnými ľuďmi pod ich správou to, keď úctivo použijú tradičnú formu oslovenia náčelníka dediny alebo kmeňa. No lichotenie nie je ani potrebné, ani správne. (Prísl. 29:5) Gramatika niektorých jazykov zas obsahuje zdvorilostné formuly, ale kresťanská úcta nevyžaduje, aby sa tieto formuly používali nadmerne často.

Úctivý prednes. Biblia nás nabáda, aby sme svoju nádej vysvetľovali „s miernosťou a hlbokou úctou“. (1. Petra 3:15) A tak hoci by sme možno vedeli rýchlo odhaliť chyby v názore iného človeka, bolo by múdre urobiť to tak, že by ho to pripravilo o dôstojnosť? Nebolo by lepšie trpezlivo si ho vypočuť, možno opýtať sa, prečo má taký názor, a potom vziať jeho postoj do úvahy, keď sa snažíme vysvetliť mu danú vec z pohľadu Písiem?

Úcta, akú prejavujeme v osobnom kontakte s ľuďmi, by sa mala prejavovať, aj keď hovoríme k poslucháčom z pódia. Rečník, ktorý si váži svoje publikum, ho nebude ostro kritizovať ani nebude svojimi slovami naznačovať: „Keby ste naozaj chceli, urobili by ste to.“ Takýto spôsob reči druhých len skľučuje. O čo lepšie je pozerať sa na publikum ako na zhromaždenie ľudí, ktorí milujú Jehovu a chcú mu slúžiť! Keďže chceme napodobňovať Ježiša, mali by sme prejavovať pochopenie voči tým, ktorí sú možno duchovne slabí, menej skúsení alebo pomalšie uplatňujú biblické rady.

Ak rečník zahrnie sám seba medzi tých, ktorí potrebujú v plnšej miere uplatňovať Božie Slovo, poslucháči budú cítiť, že má k nim úctu. Preto je pri vysvetľovaní použitia biblických textov múdre vyhýbať sa opakovanému používaniu osobného zámena „vy“ alebo „ty“. Všimni si napríklad rozdiel medzi otázkou: „Robíte všetko, čo môžete?“ a výrokom: „Každý z nás urobí dobre, ak si položí otázku: ‚Robím všetko, čo môžem?‘“ Obidve otázky majú rovnakú pointu, ale tá prvá naznačuje, že rečník nestavia sám seba na rovnakú úroveň ako poslucháčov. Druhá otázka povzbudzuje každého, vrátane rečníka, aby preskúmal svoju vlastnú situáciu a svoje vlastné pohnútky.

Odolávaj pokušeniu hovoriť vtipné poznámky len preto, aby sa poslucháči zasmiali. Znižuje to dôstojnosť biblického posolstva. Samozrejme, v službe Bohu by sme mali pociťovať radosť. V našej pridelenej látke môžu byť aj prvky, ktoré sú tak trochu humorné. No obracanie vážnych vecí na žart prezrádza nedostatok úcty k poslucháčom i k Bohu.

Kiež náš prístup k ľuďom, naše správanie a naša reč vždy vyjadrujú, že sa na druhých pozeráme tak, ako nás to učí Jehova.