Ostré slová, zronený duch

„Ty hlúpe motovidlo!“a Istá žena v Japonsku si tieto slová pamätá až príliš dobre — často jej ich vmietali do tváre, keď bola ešte dieťa. Kto jej to hovoril? Spolužiaci? Súrodenci? Nie. Jej rodičia. Spomína: „Bývala som skľúčená, lebo takéto nadávky ma hlboko zraňovali.“

Jeden muž v Spojených štátoch si pamätá, že ako dieťa cítil vždy strach a úzkosť, keď mal prísť domov jeho otec. „Ešte dnes počujem zvuk prichádzajúceho auta,“ spomína, „a cítim triašku. Moja malá sestra sa vždy schovávala. Otec bol perfekcionista a stále nás sekíroval za to, že sme si pridelené úlohy v domácnosti neurobili dosť dobre.“

Sestra tohto muža dodáva: „Nepamätám si, že by nás niektorý z rodičov niekedy objal, pobozkal alebo povedal niečo ako: ,Ľúbim ťa‘ alebo ,Som na teba hrdý‘. A na dieťa, ktoré nikdy nepočulo ,Ľúbim ťa‘, to pôsobí rovnako, ako keby každý deň svojho života počulo ,Nenávidím ťa‘.“

NIEKTO by mohol povedať, že tieseň, ktorú títo ľudia v detstve prežívali, nebola až taká veľká. Nie je neobvyklé, že deti sa stávajú terčom ostrých, neláskavých slov a zlého zaobchádzania. Takéto prípady nie sú námetom šokujúcich novinových titulkov ani senzačných televíznych programov. Škoda nie je viditeľná. Ale ak rodičia takto zle zaobchádzajú s deťmi deň čo deň, dôsledky môžu byť ničivé — a môžu pretrvávať celý život.

Všimnite si výsledky jednej štúdie z roku 1990, ktorá nadviazala na štúdiu z roku 1951. Štúdia skúmala spôsoby výchovy, ktoré používali rodičia jednej skupiny päťročných detí. Výskumníkom sa podarilo vyhľadať mnohé z týchto detí, z ktorých sú teraz už dospelí stredného veku, aby zistili dlhodobé dôsledky ich výchovy. Táto nová štúdia ukázala, že deti, ktoré mali neskôr v živote najväčšie problémy, ktoré neboli citovo uspokojené a ktoré mali ťažkosti v manželstve, v priateľských vzťahoch a dokonca v práci, neboli nevyhnutne deti chudobných rodičov ani bohatých rodičov, a dokonca ani očividne problémových rodičov. Boli to deti, ktorých rodičia boli chladní a odmeraní a náklonnosť prejavovali deťom málo alebo ju neprejavovali vôbec.

Toto zistenie je len slabým odrazom pravdy, ktorá bola zapísaná takmer pred 2000 rokmi: „Vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby neboli skľúčené.“ (Kolosanom 3:21) Slovné a citové ubližovanie zo strany rodičov deti určite dráždi a naozaj môže spôsobiť, že budú skľúčené.

Podľa knihy Growing Up Sad (Smutné dospievanie) to nie je ani tak dávno, čo si lekári mysleli, že niečo také ako detská depresia neexistuje. Ale čas a skúsenosti ukázali niečo iné. Dnes, ako tvrdia autori knihy, je detská depresia známy pojem a vôbec nie je neobvyklá. K jej príčinám patrí odmietanie a zlé zaobchádzanie zo strany rodičov. Autori vysvetľujú: „V niektorých prípadoch rodič vystavuje dieťa neustálej paľbe kritiky a ponižovania. V ďalších prípadoch je vo vzťahu rodiča a dieťaťa jednoducho prázdno: láska rodiča k dieťaťu nebola nikdy vyjadrená... U detí takých rodičov je výsledok mimoriadne tragický, lebo pre dieťa — koniec koncov aj pre dospelého — znamená láska to, čo pre rastlinu slnko a voda.“

Rodičovská láska, ak je vyjadrená jasne a otvorene, učí deti jednej dôležitej pravde: Je možné ich milovať; majú cenu. Mnohí si tento pojem zamieňajú s určitou formou arogancie, s láskou k sebe samému, ktorá prevyšuje lásku k druhým. Ale v tomto kontexte tu ide o niečo iné. Jedna autorka povedala v knihe na tento námet toto: „To, aký názor má vaše dieťa na seba, má vplyv na to, akých priateľov si vyberá, ako vychádza s druhými, s akým človekom vstúpi do manželstva a čo v živote dosiahne.“ Biblia ukazuje, aké dôležité je mať na seba vyrovnaný, nesebecký pohľad, keď ako druhé najväčšie prikázanie uvádza: „Budeš milovať svojho blížneho ako sám seba.“ — Matúš 22:38, 39.

Ťažko si predstaviť, že by niektorý normálny rodič chcel zničiť niečo také dôležité a krehké, ako je sebaúcta dieťaťa. Prečo sa to teda stáva tak často? A ako tomu možno zabrániť?

[Poznámka pod čiarou]