Prosba z hĺbky srdca

V PREBUĎTE SA! z 8. mája 1996 bola séria článkov s námetom adopcie. Príjemne nás prekvapilo, keď sme videli reakciu čitateľov, ktorí nám písali z celého sveta. Nasledujúci list bol mimoriadne dojímavý.

„Pociťujem nutnosť poukázať na to, že mnohé z nás, ktoré dali svoje deti adoptovať, si ich skutočne chceli nechať. Bola som nevydaté dospievajúce dievča a chodila som ešte do školy. Hneď ako sa moji rodičia dozvedeli, že som tehotná, povedali mi, že by som mala klásť blaho dieťaťa pred svoje vlastné a dať ho adoptovať. Povedali mi, že ‚dieťa potrebuje matku aj otca‘, ktorého mu nemôžem nahradiť. Moji rodičia nechceli, aby som si dieťa nechala — keď budem mať dieťa, v ich dome už pre mňa nebude miesto. Čo som mala robiť? Argumentovali: ‚Budeš cítiť k dieťaťu odpor zato, že ťa obralo o slobodu.‘

Keď moje tehotenstvo začalo byť viditeľné, vzali ma zo školy a poslali bývať k príbuznej. Keď som odišla z domu, vedela som, že nebudem vítaná, kým sa tehotenstvo neskončí a ja sa dieťaťa nevzdám.

Potom ma poslali do domova pre slobodné matky. Keď sa ma sociálna pracovníčka opýtala, či som si istá, že chcem dať dieťa na adopciu, vedela som, že si neuvedomuje, že nemám inú možnosť. CHCELA SOM SI SVOJE DIEŤA NECHAŤ! Túžila som ho vidieť usmiate a šťastné. Vaši čitatelia by mali vedieť, že veľa matiek sa cíti práve tak, ako som sa cítila ja.

V podstate mi nedali na výber. Tak som urobila to, o čom mi povedali, že je v ‚najlepšom záujme‘ dieťaťa. A odvtedy stále žijem s hlbokou ranou v srdci. Trápi ma, že si môj syn môže myslieť, že som sa o neho nikdy nezaujímala a že som ho nechcela.

Teraz ako kresťanka si znovu a znovu oceňujem biblickú radu v súvislosti s tým, do akých vážnych ťažkostí sa môžeme dostať, keď vo svojom živote neuplatňujeme Božie Slovo. Ono nám ukazuje bolestné a ďalekosiahle následky svetského zmýšľania. Ale adoptovaní ľudia potrebujú vedieť, že aj keď boli daní na adopciu, neznamená to, že boli nechcení. Prosím, dajte im to vedieť.“