Moja drahá priateľka

Kto sú vaši priatelia? Sú to len ľudia vášho veku? Prečítajte si úvahu istého mladého dievčaťa o jednej z jej priateliek, ktorá je od nej asi o sedem desaťročí staršia.

DO ABERDEENU (Škótsko) sme sa presťahovali asi pred deviatimi rokmi, keď som mala len šesť rokov. Bolo to pre mňa desivé, pretože som musela začínať v novej škole a musela som si nájsť nových priateľov. Ale niečo mi príjemne uľahčilo prispôsobiť sa novej situácii. Staršia pani, ktorú moji rodičia už raz predtým stretli, bývala hneď za rohom. Predstavili ma a bola som prekvapená, keď som zakrátko zistila, aký je to zaujímavý človek. Srdcom bola mladá a obliekala sa s vynikajúcim vkusom.

Dom, v ktorom sme bývali, sme mali len prenajatý, a tak sme sa presťahovali do vlastného domu asi na jednu míľu od tetušky Louie. Ako prejav úcty a náklonnosti k nej som ju volala „tetuška“. Bola som smutná, keď sme sa museli presťahovať, lebo môj brat i ja sme ju už pravidelne navštevovali.

Ale škola, do ktorej som chodila, bola veľmi blízko domu, v ktorom tetuška Louie bývala. Takže každý piatok po skončení vyučovania a ešte kým som večer išla do školy na nacvičovanie škótskeho ľudového tanca, išla som na olovrant k tetuške. Stalo sa to mojím zvykom. Nosievala som si rozprávkovú knižku a ona mi z nej čítala, zakiaľ som zjedla uhorkové chlebíčky a vypila pohár studeného mlieka.

Pamätám si, že piatky sa strašne vliekli, lebo som netrpezlivo čakala na zvonenie o 15.30, čo bol signál utekať k tetuške Louie. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, akí môžu byť starší ľudia zaujímaví a zábavní. Vlastne som sa na ňu nepozerala ako na starú. Považovala som ju za celkom mladú. Vedela šoférovať a udržiavala si príjemne voňajúci domov a záhradu — čo by si mohlo dieťa viac želať?

Prešli tri roky a ja som chodila do posledného ročníka základnej školy. Vtedy tetuška Louie dospela k záveru, že záhrada je pre ňu záťažou a že byt je vhodnejšou alternatívou. V tom čase som nechápala pojem starnutia. Vadilo mi, že jej byt je na druhom konci mesta. Piatky už nikdy nemali pre mňa ten pôvab ako predtým.

V roku 1990 som sa hrozila predstavy prestupu na strednú školu. Čo budem robiť v takej veľkej škole? Ako to všetko zvládnem? Mala som ísť na inú školu ako moji priatelia, na iné miesto, ako sme bývali. Ale opäť tam bola tetuška Louie, pretože byt, do ktorého sa presťahovala, bol hneď vedľa mojej strednej školy! Poprosila som ju, či by som k nej mohla chodiť cez obed zjesť svoje chlebíčky. Tak sme zaviedli ďalší cenný zvyk.

Myslím, že práve vtedy sa náš vzťah zmenil zo vzťahu medzi dieťaťom a dospelým na vzájomné potešenie z toho druhého. Bolo to vidno z rôznych vecí, ale najmä z toho, že sme si spolu začali čítať klasické diela — Janu Eyrovú, Villette, Pýchu a predsudok a Ženu v bielom — namiesto mojich rozprávkových knižiek. Môj literárny vkus dozrel.

Tetuška Louie ma naučila, že láska k ľuďom je určitá schopnosť a umenie. Keby ma to nebola naučila, možno by som to bola zistila, až keby som bola oveľa staršia. Naučila ma počúvať, čo sa mnohí ľudia, či už mladí alebo starí, v tomto uponáhľanom svete nikdy nenaučia. Stúlim sa na jej gauči a ona mi rozpráva príbehy a skúsenosti zo svojho života. Nadchýnajú ma jej veľmi zaujímavé poznatky.

Tetuška Louie sa vzdala mnohého — manželstva, detí, kariéry — aby sa starala o svojich rodičov a tetu počas traumatických chorôb. To umožnilo jej mladšiemu bratovi zostať v službe celým časom.

Počas posledných dvoch rokov sa tetuške Louie zhoršovalo zdravie a ja som videla sklamanie, útrapy a bolesti, ktoré so sebou prináša staroba. Nedávno, keď mala 84 rokov, musela sa vzdať riadenia auta, čo bol pre ňu ťažký úder. Žila čulým životom a to, že je teraz uväznená doma, ju veľmi skľučuje. Musela bojovať s pocitom, že druhých obťažuje. Bez ohľadu na to, koľkokrát sme jej povedali, že ju máme radi a že urobíme pre ňu čokoľvek, stále má pocity viny.

Teraz je to zhoršené tým, že je pre ňu náročné už aj umyť sa a obliecť. Aj keď to robila pre druhých, je pre ňu teraz utrpením zistenie, že ona sama potrebuje takú pomoc. Pre mňa je poučením, že aj keď si ľudia nemôžu sami všetko urobiť, stále si zasluhujú našu úctu.

Ale predovšetkým mi táto skúsenosť pomohla pochopiť, čo znamená zostarnúť. Plačem pre každú jednu vec, ktorú už tetuška Louie nemôže robiť. A nariekať sa mi chce hlavne vtedy, keď ju vidím skľúčenú alebo keď má bolesti. Najviac mi je ľúto, že už žiadne dieťa mladšie odo mňa sa nebude môcť tešiť z jej múdrosti a oceniť si ju.

Niekedy mám obavy, či pre ňu robím dosť. Teší sa zo mňa a má ma tak rada ako ja ju? Ale keď k nej cez obed prídem a objímem ju, rozplynú sa všetky pochybnosti.

Cítim sa poctená tým, že mám takú priateľku. Naučila ma mnohým úžasným vlastnostiam — v prvom rade ma však naučila láske. Preto by som nevymenila jej priateľstvo ani za sto priateľov v mojom veku. Hoci čoskoro skončím školu a už k nej nebudem chodiť cez obed, moju drahú priateľku nikdy neprestanem mať rada, nikdy ju neprestanem navštevovať a pomáhať jej. Naučila ma, že život môže byť šťastný a spokojný, ak myslíme viac na druhých ako na seba. — Poslané.

[Obrázok na strane 26]

S tetuškou Louie