Vzostup a pád sveta obchodu
Pri koreni starostí s peniazmi
URČITÉ náboženské a politické prvky ľudskej spoločnosti možno sledovať až po dobu Nimróda, ktorý pred tisícročiami založil Babylon. Platí to aj o niektorých prvkoch svetového obchodu, hoci táto skutočnosť je možno menej známa. — 1. Mojžišova 10:8–12.
Stvoriteľ ľudstva, ktorý oprávnene určuje meradlá toho, čo je dobré a čo je zlé, mohol ľahko navrhnúť ekonomický systém, ktorý by spravodlivo poskytoval všetko potrebné pre veľkú ľudskú rodinu, ktorá mala vzniknúť. Ale keď prvý ľudský pár odmietol božské vedenie a bol vyhnaný z raja, ľudstvo sa muselo samo postarať o seba. (1. Mojžišova 3:1–24) Nezávisle od božského vedenia si ľudia postupne vyvinuli vlastné náboženstvo a vlastný spôsob vlády. Hneď ako sa stalo zjavným, že je potrebný nejaký systém riadenia, aby sa zabezpečili materiálne potreby pre rozrastajúcu sa celosvetovú rodinu, začali rozvíjať to, čo nazývame hospodársky systém. Robili to takisto nezávisle od božského vedenia.
Je zrejmé, že v dobe Nimróda (okolo roku 2270 pred n. l.) boli už základy takéhoto systému z väčšej časti položené. The Collins Atlas of World History vysvetľuje, že „od tretieho tisícročia sa v Mezopotámii [Babylone] vyvinuli silné združenia obchodníkov. Skladovali rôzny tovar, špekulovali, ako platidlo používali rozličné druhy tovaru a tiež ingoty, najmä strieborné, vyrobené tak, aby mali určitú váhu a veľkosť; niekedy bol na nich znak, ktorý označoval ich pravosť“. V diele The Encyclopedia Americana sa píše, že starovekí obyvatelia Sineáru — čo je pôvodné meno územia, ktoré sa neskôr nazývalo Babylónia — mali „prekvapujúco zložitý systém požičiavania a ukladania peňazí a poskytovania úverových listov“.
V Mezopotámii bolo zrejme osobitou praktikou používanie kapitálu ako tovaru a požadovanie úrokov za jeho používanie. Takto sa peniaze stali prostriedkom uplatňovania ekonomického nátlaku. Záznamy, ktoré sa našli pri vykopávkach v zrúcaninách Babylonu, obsahujú správy o obchodných transakciách, ktoré využívali nepriaznivé okolnosti niektorých občanov. Dokonca už vtedy boli v obľube dnešné spôsoby získavania nečestných príjmov na úkor druhých. Nie div, že o obchodníkoch v Babylone a v Ninive sa často hovorilo s nenávisťou a opovrhnutím.
V Biblii sa o obchodnej činnosti za dní Nimróda nehovorí priamo. Ale výrazy, ktoré sa nachádzajú v prvej knihe Biblie, napríklad „kúpiť“, „predať“ a „obchodovať“ naznačujú, že prinajmenšom o niekoľko storočí neskôr bola obchodná činnosť bežná. — Pozri 1. Mojžišovu 25:31; 34:10, 21; 39:1; 41:56, 57.
Je tiež pravda, že klinopisné záznamy dlho nehovoria nič o obchodnej činnosti babylonskej spoločnosti. Kniha Ancient Mesopotamia (Staroveká Mezopotámia) pripúšťa, že túto skutočnosť je ťažké vysvetliť, avšak usudzuje, že „z toho nemožno vyvodiť záver, že obchodné vzťahy na tisíc rokov prestali, najmä keď je známe, že v nasledujúcom období prekvitali“. Táto kniha predpokladá, že v tom čase obchod ovládali prevažne Aramejci a na písanie záznamov sa používala koža a papyrus.
Mezopotámia i Egypt boli známe svojimi obchodnými karavánami. Neskôr nahradili Feničania značnú časť obchodu na súši obchodom po mori. Prístavy Kartágo, Týrus a Sidon sa stali významnými obchodnými centrami. Približne do ôsmeho storočia pred naším letopočtom sa obchod uskutočňoval výmenou tovaru; potom Gréci začali používať ako platidlo mince. Podľa knihy The Collins Atlas of World History „nasledujúce storočia [po roku 500 pred n. l.] boli natoľko poznamenané rozvojom obchodu, peňažníctva, bankovníctva a dopravy, že viacerí historici ich prirovnali k obdobiu kapitalizmu, čo je pochopiteľný, i keď prehnaný názor“.
Hospodárske systémy sú už od raných dôb založené na peniazoch. Kým správne používanie peňazí Boh dovoľuje, ich zneužívanie nedovoľuje. (Kazateľ 7:12; Lukáš 16:1–9) Nespútaná túžba po peniazoch spôsobuje, že ľudia prekrúcajú právo, zrádzajú priateľov, falšujú pravdu, a dokonca sa dopúšťajú vrážd. Všimnite si však, že príčinou nie sú samotné peniaze, ale chamtivosť ľudí, ktorí ich chcú získať. Rozhodne nie je prehnané ak povieme, že ‚peniaze hýbu svetom‘ a že sa to deje rozličnými spôsobmi už celé tisícročia. — Pozri rámček na 7. strane.
A tak bol ešte počas storočí pred začiatkom kresťanskej éry položený základ mnohých charakteristických čŕt obchodu a ekonomiky, ktoré dnes dobre poznáme. Ale napriek svojim dlhým dejinám svet obchodu nedokázal vytvoriť spoľahlivý ekonomický systém, ktorý by mohol zabrániť úzkostlivým starostiam. A predsa nemusíme zúfať. Koniec starostí s peniazmi je na dohľad. V nasledujúcich piatich číslach to budeme postupne vysvetľovať.
[Zvýraznený text na strane 8]
Nespútaná túžba po peniazoch spôsobuje, že ľudia prekrúcajú právo, zrádzajú priateľov, falšujú pravdu a dopúšťajú sa vrážd
[Rámček/obrázok na strane 7]
Od soli k plastickým hmotám
Soľ:
Rímski vojaci dostávali ako žold soľ; neskôr bola nahradená peniazmi, ktoré sa nazývali salarium. V starovekom Ríme bol platidlom dobytok (pecus). Z týchto latinských slov sú odvodené anglické výrazy „salary“ (plat) a „pecuniary“ (peňažný).
Kovy:
V starovekej Mezopotámii (v 18. až 16. storočí pred n. l.) sa bežne používalo pri obchodných transakciách striebro. V starovekom Egypte sa používala meď, striebro a zlato. Profesor čínskych dejín Hans Bielenstein píše, že v období čínskej dynastie Ming (1368 až 1644 n. l.) „sa meďou platili menšie sumy [peňazí], zatiaľ čo väčšie obnosy sa platili čoraz častejšie striebrom“.
Mince:
Prvé skutočné mince pravdepodobne vyrábali Lýdi v Anatólii v 7. storočí pred n. l. z prírodnej zliatiny zlata a striebra známej ako elektrum. Tieto mince mali tvar kotúča a štandardnú váhu i hodnotu. Asi o storočie neskôr sa razenie mincí rozvinulo v Grécku.
Papier:
Prvé papierové peniaze na svete sa objavili v roku 1024 v Číne, keď nevídaný rozmach obchodu viedol k nedostatku mincí. Profesor Bielenstein napísal: „Pokusy s takzvanými lietajúcimi peniazmi sa robili už v roku 811 v období dynastie Tchang. Vláda vydala v tom čase peňažné poukážky, ktoré sa mohli používať pri obchodných transakciách a nakoniec sa zamieňali za peniaze.“ Počnúc Anglickom v roku 1821 prijali mnohé krajiny zlatý štandard, čo znamenalo, že občania si mohli kedykoľvek zameniť papierové peniaze za zlato, ktoré mala vláda v zásobe. Odkedy sa však prestal používať zlatý štandard, vlády v súčasnosti jednoducho vyhlásia, akú hodnotu majú peniaze, a to bez toho, aby ich hodnotu podložili niečím konkrétnym.
Šeky:
Šeky zaviedli anglickí bankári v 17. storočí; sú to písané príkazy na vyplatenie peňazí prostredníctvom banky; tento spôsob obchodovania, bezpečný a pohodlný, sa stal veľmi populárnym a rozšíreným.
Plastické hmoty:
Kreditné karty, ktoré niektorí nazývajú plastické peniaze, sa objavili prvýkrát v Spojených štátoch v dvadsiatych rokoch tohto storočia a rýchlo upútali pozornosť ľudí na celom svete. Používanie kreditných kariet je pohodlné a má aj ďalšie výhody. Na druhej strane však predstavuje nebezpečenstvo v podobe neuváženého nakupovania a životného štýlu nad svoje možnosti.